Milánske AC je jedným z najúspešnejších klubov futbalovej histórie, nielen v rámci talianskeho futbalu, ale aj toho celosvetového. V súčasnosti však červenočierny tím zažíva čierne obdobie. Dokáže sa z problémov vyhrabať?

Komentár Jakuba Mihálika

Možno na prstoch jednej ruky by sme vedeli spočítať svetové kluby, ktoré sa renomé vyrovnajú AC Miláno. Ani jeden prst by sme však nepotrebovali na spočítanie toho, koľko klubov zo svetovej špičky je na tom v súčasnosti horšie ako práve milánske AC. Milánčania po dlhých rokoch, v ktorých boli ovládaní Berlusconim, doplácajú na momentálny nezáujem politika o dianie v klube, s ktorým je spojený aj odliv finančných prostriedkov. Klub predal za ostatné 3-4 sezóny tie najväčšie hviezdy tímu  a z minuloročného marazmu ich vytiahla one-man show v podaní vtedy novej akvizície, Maria Balotelliho. Milánčania v poslednom kole uhrali miestenku pre Ligu majstrov, všetko vyzeralo byť v poriadku.

Prišlo leto a následne nová sezóna a kartón, ktorý zakrýval problémy Rossoneri už je opäť odkrytý. Milánčania sa dívajú do veľkej priepasti a možno by nebolo zlé, keby do nej úplne spadli. Zbaviť sa príťaže, ktorá sa spája s dvojicou Berlusconi-Galliani by bolo asi tým najlepším riešením pre AC, ktoré by tak mohlo po vzore Juventusu začať odznova. Milánčania totiž paberkujú v druhej polovici ligového pelotónu a v Lige majstrov to už zďaleka nie je druhý najúspešnejší klub Európy, tiger európskych trávnikov, ale mačiatko, ktoré to s klbkom (rozumej loptou) vie, ale nakoniec sa doňho aj tak zapletie. A tak je nielen každoročným fackovacím pandrlákom Lea Messiho, ale útočí naňho aj zažltlou slávou opantaný Ajax a partia hromotĺkov zo Celticu Glasgow.

Problémom nie sú len peniaze, veď vlastná liaheň ako aj príklady typu Kaká, ktorý do klubu prišiel zadarmo, sú dôkazom, že aj AC môže rozumne posilniť káder. Problémom je celé vedenie. Od prvého muža po posledného. Galliani je opitý mocou a zasahuje do každého aspektu vedenia klubu, v čom je ďaleko horší ako kritizovaný Perez z Madridu. Čo je ešte horšie, v každom aspekte, do ktorého zasahuje, zlyháva. Preto musí odísť. Do AC sa musí vrátiť tradícia a pokoj, ktorý je narušený odvtedy, čo klub ukázal chrbát milánskym legendám, z ktorých najviditeľnejším príkladom bol Paolo Maldini, srdce Milánčanov. Klub sa musí zbaviť vplyvu všelijakých agentov, na čele s Minom Raiolom, ktorý si na San Sire buduje monopol, keďže až šesť hráčov základnej zostavy sú jeho klientmi. Takto sústredená sila agentov rozhodne klubu neprospieva. Klub musí zmeniť prestupovú politiku, ktorá za posledné roky s výnimkou El Shaarawyho a miestami geniálneho, no väčšinou šialeného Balotelliho nepriniesla vlastne nič. A v neposlednom rade musí klub zmeniť trénera. Allegri je neschopný nielen trénerskej funkcie, ale aj akejkoľvek inej funkcie v klube, pretože ani v tej by si nevedel vydobyť pozíciu muža, ktorý rozhoduje.

V útrobách AC Miláno to ide od deviatim k piatim. A nemyslím tým umiestnenie v ligovej tabuľke, pretože na to by sme onú deviatku a päťku museli spočítať. Pokým sa neudeje zemetrasenie na funcionárskych stoličkách, bude trpieť nielen fanúšik AC, ale aj celý taliansky futbal. Stačí sa pozrieť na pôsobenie Fiorentiny v Európskej lige, ktorá prišla o miestenku v Lige majstrov až v poslednom kole minulej sezóny, na úkor práve AC Milána. Treba teda zmenu. Aby sa pýcha talianskeho futbalu nestala jeho hanbou…