Banská Bystrica 24. novembra (TASR) - Matej Tóth si obúva sedemmíľové čižmy. Vďaka nim preskočil úskalia, ktoré mu milovaná chôdza prinášala a dnes si svoj piedestál užíva. Neskloňuje len svoju dominantnú trať na 50 km, na ktorej v Moskve na majstrovstvách sveta skončil v tomto roku piaty. O každý krok sa príkladne, s citom virtuóza, stará. Svetoznámi huslisti v interpretáciách náročných kompozícií vybrúsia každú jednu notu, detaily prepracujú bez jediného falošného tónu a odtiaľ pramení aj výnimočnosť Mateja Tótha, momentálne najvýraznejšieho slovenského atléta.

-Aká je vaša stratégia postupnosti krokov?

-Nič neuponáhľať, postaviť si na rôznych úrovniach prechodný tábor a v správnom čase, tak ako horolezec pred útokom na osemtisícovku, dobýjať vrchol. Môj najväčší vzor Poliak Korzeniowski tiež dbal na to, aby sa zlepšoval z roka na rok, zrýchľoval z kroka na krok a ja sa snažím o niečo podobné. Na 50 km chôdze zázraky nejestvujú, každú jednu minútu, ktorú si ukrojíte z osobného maxima, si treba poriadne odmakať. V príprave i na vrcholných podujatiach sa snažím zlepšovať, a keďže rešpektujeme postupnosť, zatiaľ sa mi darí postupne posúvať vpred."

-Poviete si niekedy to okrídlené "pomaly ďalej zájdeš"?

"To áno, k tomu však dodám, aby to nebolo príliš pomaly. Celý môj tréningový plán pripomína krôčiky, no plné nasadenie v každej sezóne nás chodcov poriadne vyčerpáva, až na úplné dno rezerv. Organizmus sa vyvíja, aj osobnosť a sebavedomie, popri úspechoch sa zlepšujú podmienky. Celý kolobeh vyústi do výkonu, pod ktorý sa podpisuje každý detail."

-Takže, čo krok, to míľa, čo míľa, to krok?

"Silná symbolika, aj v mojej disciplíne. Päťdesiatka sa v chôdzi považuje za mimoriadne ťažkú. Našťastie sa v nej vymedzilo málo priestoru na náhodu, každý ju musí odrobiť tvrdou drinou a až keď ju máte za sebou, tak sa snažíte presadiť v pretekoch. Šťastie musíte mať najmä v tom, že vám nič nebráni natrénované kilometre 'predať', vydať zo seba všetko. Šťastiu nepomôžete, ak v niečom zľavíte. Metafory ukrývajú v sebe múdrosť, každý krok stelesňuje hodnotu a môže v konečnom účtovaní rozhodnúť."

-Treba sa o 'sedemmíľové' chodecké čižmy starať, aby nevypovedali službu?

"Večne neslúžia a aj ja musím citlivo hľadať rezervy. Najviac ich nachádzam v detailoch. Trénoval som s Jurajom Benčíkom, teraz s Matejom Spišiakom, veľa rezerv už nenachádzame, viac sa prejavuje osobnosť, vôľa a reakcia na záťaž. Presne viem, čo mi vyhovuje, pri mojom osobnom rekorde na päťdesiatke 3:39 som záverečnú päťku spomalil, čiže minimálne v nej sa nachádzajú rezervy. Tam upriamujem pozornosť, pretože s vytúženou medailou sa spája aj čas možno niekde na úrovni 3:37. Dopracovať sa až do týchto sfér si vyžaduje cit, aký mávajú virtuózni huslisti v interpretácii náročných kompozícií, spočívajú v detailoch bez jediného falošného tónu."

-Rezonuje vo vás pocit mimoriadnej zodpovednosti aj v nových funkciách, v ktorých pôsobíte?

"Funkcionárske aktivity neodmietam, skôr ich privítam. Najviac ma inšpiruje pozícia člena komisie športovcov IAAF. Spomedzi 206 členských krajín IAAF ju tvorí len 18 zástupcov, slovenská atletika medzi nimi nechýba, a to je veľká pocta. Ani neviem, čo všetko sa s touto funkciou pospája, moje menovanie nadobudne účinnosť až od 1. januára. Už teraz sa však teším, určite to bude pre mňa veľká skúsenosť. Aj v komisii športovcov SOV a v členstve rady olympizmu sa obzory rozširujú. Stretávam sa s rôznymi ľuďmi, tlmočím názory svoje i kolegov a snažím sa vytvárať akýsi most medzi športovcami a funkcionármi. Nie je totiž jednoduché, aby sa hlas zdola, v tomto prípade športovcov, vhodne pretlmočil niekde hore do funkcionárskeho stropu, kde by sa malo zamedziť neúčinným teóriám, alebo len individuálnemu prospechu."

-Vyklíči z vás časom aj funkcionárska osobnosť?

"Otvorila sa pre mňa ďalšia možnosť, keď skončím s aktívnou kariérou športovca. Ak s novou výzvou prerastiem a spoznám správnych ľudí, ľahšie sa mi bude dýchať. No aj ďalšia výzva by nebola márna, vyštudoval som žurnalistiku, láka ma špecializácia na šport. Obe tieto oblasti sa navzájom ovplyvňujú, s dôrazom na komunikáciu a sám som zvedavý, kde zakotvím."

-Do akej miery vás inšpiruje vyštudovaná žurnalistika?

"Bolo to svojho času pragmatické rozhodnutie. Po štúdium na gymnáziu som zvažoval čo ďalej. Športovec by sa mal neustále vzdelávať, postupne som nejaké možnosti vylúčil, až mi zostalo zopár odborov, ktoré by som mohol skĺbiť so športom. Žurnalistika sa javila najviac prijateľná, sloh a gramatiku v škole som zvládal bez problémov a nakoniec som urobil dobre. Štúdium žurnalistiky ma bavilo, pochvaľujem si aj prax v chodeckých časopisoch, v atletických, dukláckych, takže nebanujem. Keď som v roku 2006 končil so štúdiom, vedel som, že som naskočil na cestu, ktorá by ma mohla živiť v ďalšej mojej profesionálnej kariére."

-Aj vám sa javí atletika v domácich podmienkach skromne, až biedne? Stratila kráľovná na Slovensku už natrvalo lesk?

"Celosvetovo sa považuje za top šport. U nás sa dostala do ústrania, s finančnými problémami, no jej potenciál sa nezmenil, neustále sa za top šport považuje. Prospeli by jej výsledky, ak budú zvučné, prejaví sa viac, záujem narastie a aj sponzori pribudnú. Vytvoril sa okolo nej začarovaný kruh, na jednej strane sa skloňujú najmä výsledky, no tie sa nedajú očakávať bez primeraných podmienok. Polemiky o tom, čo bolo skôr, vajce alebo sliepka, sa hodia aj na atletiku. Vo filozofickej rovine niekto uprednostňuje výsledky, iný podmienky. Dôležité bude nájsť východiská, ja som optimista, aj nové vedenie v atletike si vyhrnulo rukávy s cieľom zvýšiť masovosť a z nej vyťažiť väčší počet špičkových atlétov."

-Je zmena podľa vás naozaj život?

"V atletike sa vyžaduje skôr stabilnosť, meniť neustále prostredie, ľudí okolo seba, sa nevypláca. U nás v Dukle zmeny nastávali zväčša v olympijských cykloch, koncepcia sa lepšie ustrážila. Aj keď každý z vedenia sa nepochybne usiluje, rozdielnosti sa prejavujú, často sa navzájom bijú a trvá dlho, kým sa zmeny utrasú a ťah na bránku nadobudne na priamočiarosti. V našej chodeckej skupine sa všetci snažíme ťahať za jeden povraz a nemeniť stratégiu minimálne v jednom olympijskom cykle. A takto by to malo byť vo všeobecnosti, v Dukle, v slovenskom športe i v spoločnosti, bez ohľadu na voľby a vládnu garnitúru."

-Ste vyhranený rodinný typ, za aký vás okolie považuje?

"Mám výbornú manželku a rodinku okolo seba, ktorá ma podporuje. Aj v nej treba ťahať za jeden povraz, športový chlebík nie je ľahký, obnáša veľa cestovania, odlúčenia, vyžaduje si veľkú dávku tolerancie. Nám sa darí všetko skĺbiť dohromady tak, aby réžia roka bola optimálna, bez zbytočného cestovania, s prioritou vyberať si sústredenia vo vysokom prostredí, alebo v teple, ktoré pomáhajú najefektívnejšie. Doma si vopred spolu s manželkou sadneme, rozoberieme výjazdy, čo ma všetko čaká, a potom sa aj ona spolu s deťmi lepšie pripraví na odlúčenie, bez stresových situácií. V čase voľna sa snažím rodine všetko vynahradiť, stáva sa mojím jediným a najväčším koníčkom."

-Mohli by ste spresniť najdôležitejšie výzvy v rodine, v športovej diplomacii i v samotnej kariére?

"V rodine je to jasné, aby deti boli šťastné, zatiaľ sa nám to darí, máme krásne, šikovné ratolesti a nič nám nechýba, vážime si všetko a niet na čo sa sťažovať. Možno keby sme sa mali lepšie, tak už by to bolo horšie. Funkcionárska práca by mala vyústiť do jediného cieľa, tlmočiť názory športovcov a pomôcť im, aby príprava bola čo možno najefektívnejšia. Ideálom by sa stalo, keby športovci nadobudli pocit, že funkcionári robia hlavne pre nich. Športová výzva sa ponúka, rád by som pokračoval krôčik po krôčiku a priniesol na Slovensko jednu veľkú medailu zo šampionátu, buď Európy, sveta, alebo na OH v Riu de Janeiro. Športovanie by malo prinášať radosť, vyvolávať spokojnosť s tým, čo robíte, a potom aj výsledky môžu byť lepšie."

Rozhovor s Matejom Tóthom je súčasťou multimediálneho projektu Osobnosti: tváre, myšlienky, v rámci ktorého prináša TASR každý týždeň rozhovory, fotografie a videá osobností slovenského, európskeho i svetového politického, spoločenského, ekonomického, kultúrneho a športového života.