Miroslav Šatan dnes oznámil, že zmluva so Slovanom, ktorú uzavrel len v sobotu, bude jeho poslednou v profesionálnej kariére. Sme tak svedkami historického momentu. Končí najúspešnejší hokejista slovenskej histórie.

Komentár Jakuba Mihálika

V sobotu sme sa dozvedeli prekvapivo neprekvapivú informáciu. Miroslav Šatan sa na zmluve dohodol s účasníkom KHL, Slovanom Bratislava. Prekvapivo preto, že pred sezónou sa obe strany nepohodli a Slovan vyhlásil, že v tejto sezóna za nich Miroslav Šatan s istotou nenastúpi. Neprekvapivú preto, že ich spojenie je už tak nejako prirodzené. Slovan potrebuje vodcu, Šatan potrebuje hrať. Chce sa dostať do formy pred olympiádou. Úplne prirodzené a legitímne.

No prekvapivé je to, čo prišlo len dva dni po tom, čo sa priaznivci Slovanu a samotného Šatana začali vytešievať. Miro končí. Denitívne. Po sezóne, ale končí. Divím sa? Nie.

To, čo sa dialo okolo Šatana za uplynulý rok by presvedčilo ku koncu snáď aj Dominika Haška, či Jardu Jágra. Najzbožňovanejší hokejista minulosti za uplynulé obdobie čelil na Slovensku rôznej kritike. Raz preto, že sa pobil (za čo su mnohí iní ospevovaní), inokedy za to, že je pomalý (lebo iní nestarnú), minulý rok za to, že simuluje (po konci kariéry sa môže živiť ako herec, lebo takmer ochrnutie nie je ľahké zahrať). Vrchol však dosiahla jeho domáca kritika tento rok. Najprv sa spomínalo to, že chce skúsiť ešte NHL, kvôli čomu bol zlý, pretože má predsa ostať doma. Nasledovala kritika kvôli tomu, že nemá klub a teda zápasovú prax. A keď sa nakoniec vrátil domov a získal angažmán v Slovane, tak je opäť Šatan zlý, pretože sa „vypočítavo“ vrátil do Slovanu. Mňa osobne však najviac pobavil včerajší komentár Jaroslava Waltera v Denníku Šport. Dlhoročný tréner a odborník svoju frustráciu neznámeho pôvodu vyventiloval vyhlásením: „Šatan navyše nikdy nebol ozajstný vodca“. Čo prosím? Pán Walter, užívajte si radšej dôchodok.

Nedivím sa preto Miroslavovi Šatanovi a jeho vyhláseniu o konci kariéry. Mňa by prístup slovenskej verejnosti znechutil už dávno. Minulú sezónu takmer utrpel doživotné zranenie a vrátil sa len kvôli reprezentácii. Nie kvôli peniazom, kvôli reprezentácii, ktorej za dvadsať rokov toľko dal. Tento rok sa vrátil opäť. Opäť kvôli reprezentácii. Nemýľte si to, peniaze za IIHF turnaje nie sú žiadne terno, hokejisti na ne chodia väčšinou kvôli národnej hrdosti. Napriek tomu ho kritizujú nielen fanúšikovia, ale aj dávno zabudnutí tréneri a funkcionári.

Prirodzene, Šatan nemladne, ale práve spomínané prípady českých hokejových legiend svedčia o tom, že hokej môže chutiť aj vo vyššom veku. Po zraneniach, kritike, problémoch a boji však Šatanov koniec prišiel tak nejako prirodzene. Nechajme tak už kritiku a užime si posledné tri mesiace hokejového princa, hrdinu a najlepšieho reprezentanta, aký sa kedy pod Tatrami narodil. A hlavne, uži si posledné tri mesiace aj ty, Šarky!