Krutý príbeh nemeckého brankára Roberta Enkeho je dobre známy snáď každému futbalovému fanúšikovi na svete. Osudom ťažko skúšaný gólman si presne pred rokom, 10. novembra 2009, siahol na život. Trpel ťažkými depresiami.

Robert Enke sa narodil 24. augusta 1977 vo východonemeckom meste Jena. V roku 1985 sa prihlásil do miestneho futbalového klubu BSG Jenapharm, kde však ostal len rok a hneď v nasledujúcom začal rozvíjať svoj talent v slávnejšom mestskom tíme Carl Zeiss Jena. Po deviatich rokoch tréningu sa mu naskytla šanca okúsiť chuť veľkého futbalu. 11. novembra 1995 debutoval v prvom tíme Carl Zeissu v zápase Druhej nemeckej Bundesligy proti Hannoveru 96. Mal vtedy len 18 rokov. V tomto mesiaci odohral aj ďalšie dve stretnutia, potom však dostal šancu skúsenejší Mario Neumann. Aj preto, že Neumann podával stabilné výkony boli to jeho posledné stretnutia. A tak sa rozhodol skúsiť šťastie inde – siahla po ňom vtedy bundesligová Borussia Mönchengladbach. Tu čakal na šancu takmer dva roky, ale pevne sa jej chytil a stal sa jednotkou. V Bundeslige debutoval 15. augusta 1998 pri výhre 3:0 nad Schalke 04.

Počas sezóny 1998/99 upútal pozornosť Orlov z Lisabonu, kam ho aj po skončeni ročníka predstavitelia Benfiky zlanárili. Ukázalo sa to ako správny ťah. Robert Enke sa stal jednotkou a intres o jeho služby prejavili neskôr aj slávne kluby ako Atlético Madrid, Arsenal či Manchester United, no prednosť dostala napokon španielska FC Barcelona. Do hlavného mesta Katalánska sa sťahoval v lete 2003. Pri veľkej konkurencii si však nedokázal vybojovať miesto v bráne, nastúpil len na jeden zápas a bol poslaný na hosťovanie do Fenerbahce. Ani tam nedostal veľa príležitosti, nastúpil podobne na jeden zápas. A tak v roku 2004 putoval na ďalšie hosťovanie, tentoraz do Tenerife. Na Kanárskych ostrovoch odchytal 9 zápasov. Skončila mu zmluva v materskej Barcelone a stal sa voľným hráčom. Po týchto neúspechoch po ňom siahol Hannover 96. Od roku 2004 až do dňa svojej smrti odchytal v drese “Červených” 180 zápasov, ten posledný len dva dni pred tragickým koncom života.

Počas kariéry nastúpil za “Die Mannschaft”, ako znie prezývka nemeckej reprezentácie, 8-krát (2007 – 2009), bol členom strieborného tímu z Majstrovstiev Európy 2008 a v plánoch reprezentačného trénera Joachima Löwa figuroval aj pre Majstrovstvá sveta 2010. Nemecký výber do 21 rokov reprezentoval v rokoch 1997 – 1999 15-krát.

Na svoj posledný zápas v drese Hannoveru nastúpil 8. novembra 2009, pri remíze 2:2 s Hamburgom inkasoval oba góly. Krátko po skončení duelu, na tradičnej pozápasovej ďakovačke si poslednýkrát podával ruku s fanúšikmi, ktorí ho mali nesmierne radi. Farbám “Die Roten” totiž slúžil už viac ako päť rokov. Nasledoval rozhovor s reportérom denníka Bild, ktorý Enkemu položil zopár otázok. Pýtal na dôvod jeho neúčasti v nominácií Nemecka na blížiaci sa medzištátny duel Nemecko – Chile a taktiež položil otázku týkajúcu sa miesta sledovania spomínaného súboja. Na tú druhú Enke odpovedal: „Celkom v pohode doma na pohovke.“ No nestalo sa tak. Robert Enke sa v utorok, 10. novembra 2009, krátko pred pol siedmou večer zabil skokom pod idúci vlak. Mal len 32 rokov.

Príčinou tragédie boli podľa manželky Teresy hlboké depresie. Blízky kamarát Roberta Enkeho a poradca v jednej osobe, Jörg Neblung, sa vyjadril, že Roberta tieto psychické potiaže trápili už od pôsobenia v Barcelone, kde sa nedokázal presadiť. Navyše sa aj bál, že ak sa správy o jeho zlom psychickom stave dostanú na verejnosť, vezmú mu adoptovanú dcéru Leilu. Bola by to už druhá strata dieťaťa, keďže rodina Enkeovcov už v roku 2006 prišla o dcéru Laru, ktorá zomrela na srdcovú vadu.

Robert Enke nebol jediným hráčom Bundesligy, ktorý trpel depresiami. Chorvátsky obranca Josip Šimunić je v súčasnosti jediným hráčom, ktorí sa priznal k psychickým problémom a stále hrá nemeckú najvyššiu súťaž. Z depresii sa liečil päť rokov.

Pri príležitosti prvého výročia smrti plánujú navštíviť hrob Enkeho aj dvaja najvyplyvnejší muži nemeckého futbalu – reprezentačný tréner Joachim Löw a prezident Nemeckej futbalovej federácie (DFB) Theo Zwanziger.