Jašin, Plánička, Zamora, Banks, Gilmar, Beara, Kahn, Čech, Buffon, Zoff, Shilton, Schmeichel, Maier... V zozname skvelých brankárov by sa dalo pokračovať. Kto je ale najlepší brankár všetkých čias? Táto otázka máta priaznivcov, expertov i samotných hráčov od začiatkov futbalu.

Každý má svoj názor. Veľa ľudí ale hovorí, že lepší brankár, ako bol Lev Jašin, nejestvuje. Veľkosť tohto futbalistu vyjadruje jeden fakt – ako jediný brankár v histórii získal Zlatú loptu, ocenenie pre najlepšieho futbalistu sveta.

Lev nemal ľahké detstvo. Keď vyrastal, Sovietsky zväz odolával nájazdom Nemcov počas druhej svetovej vojny. Mal iba trinásť rokov a musel opustiť školu. Išiel pracovať do továrne Červený október. Vyučil sa za zámočníka. Aj napriek práci veľmi rád športoval, najradšej mal basketbal.

Raz v továrni usporiadali turnaj medzi obormi. Prišli za Levom, či vie hrať futbal. Keď na otázku kolegov kladne prikývol, dostal miesto v bráne. Po niekoľkých zápasoch vedela celá továreň, že zámočníci majú veľký tromf – brankára. Ako devätnásťročný odišiel na vojnu. Hovorilo sa síce o ňom, ako o veľkom talente sovietskeho športu, no nemal dosť veľké meno na to, aby sa dostal do armádneho mužstva. Lev síce slúžil na obyčajnom útvare, no aj tam mali futbalovú jedenástku a práve táto skutočnosť mu dopomohla ďalej v kariére. Všimol si ho tréner Dynama Moskva Černyšev. Sledoval ho hneď v niekoľkých zápasoch a rodák z Bogorodskoja mu niečim imponoval. Pozval slávneho brankára „Tigra“ Chomiča, aby sa naňho pozrel. Aj tomuto skvelému gólmanovi sa mladík zapáčil. Po jeho odchode z vojny sa stal Lev Jašin novým brankárom Dynama Moskva.

V Dyname sa cítil dobre. Dostával príležitosť v prípravných zápasoch a dokonca aj v ligových, pokiaľ bol súper slabšieho rangu. Jeho veľkým vzorom bol Chomič. Keď jeho obľúbenec skončil v roku 1952 profesionálnu kariéru, Jašin po ňom prevzal štafetu medzi troma tyčami. Stal sa jednotkou a hneď v prvej sezóne, kedy bol jednotkou, dopomohol k získaniu Sovietskeho pohára.

Naďalej chytal, no nikto by v tej dobe nepovedal, že by sa práve on mohol stať svetoznámym brankárom. V roku 1954 prvý krát obliekol reprezentačný dres, protivníkom Sovietov boli uznávaní Švédi. O rok neskôr sa stal najlepším sovietskym brankárom a čerešničkou na torte úspechov bola zlatá medaila z letných olympijských hier 1956 v Melbourne. Práve na LOH si vydobyl uznanie celého sveta. V piatich zápasoch prenikli za jeho chrbát do siete iba dve strely.

Svoje brankárske umenie naplno predstavil aj na majstrovstvách sveta 1958 vo Švédsku. Zázračnými zákrokmi vyšachoval z hry Rakúsko, fantasticky zachytal proti majstrom sveta z Brazílie a keby sa neblysol proti Angličanom v boji o štvrťfinále, zrejme by zborná balila kufre na spiatočnú cestu. Angličania mali proti Sovietom síce veľkú prevahu, no Jašin bol jednoducho neprekonateľný.

Stával sa čím ďalej známejším. Na EURE 1960 vybojoval zlato. Najmä Juhoslovania si na ňom vo finále vylámali všetky zuby. Potom sa mu začalo dariť pomenej, dostával niekoľko hlúpych gólov. Na MS 1966 ukázal v 37 rokoch, že ešte nepatrí do šrotu a pomohol ZSSR až do semifinále.

Vďaka skvelým úspechom sa stal obľúbenou persónou doma i v zahraničí. Niekedy ho síce fanúšikovia najradšej zvozili pod čiernu zem. Taká situácia nastala po majstrovstvách sveta 1962, keď neúspech reprezentácie pripisovali hlavne jemu. Dokonca mu hádzali kamene do okien. „Utiekol som za Moskvu, chytal ryby, chodil s puškou po lese, ale opustiť futbal som jednoducho nedokázal“. V roku 1971 sa lúčil s futbalovou kariérou. Na jeho rozlúčkový zápas prišli aj také svetové futbalové hviezdy, ako napr. Charlton, Muller, Džajić, Lubaňski, Facchetti, Viktor, Kuna... O 14 rokov neskôr mu dal predseda MOV J.A. Samaranche Olympijský rád.

Už čoskoro budeme pokračovať ďalšou legendou - Jánom Populhárom. Ostante verní Sport7.sk!