Slovenský hokej čaká v súčasnosti prechodné obdobie, v ktorom zlatú generáciu slovenského hokeja musia nahradiť noví hráči. Sú naši mladíci pripravení na prebratie štafety?

Komentár Jakuba Mihálika

Večný to boj. Dať šancu skúseným matadorom, ktorí pre slovenské farby vyhrali množstvo súbojov alebo vytvoriť priestor pre mladíkov, aby presvedčili o svojich kvalitách? V slovenskej reprezentácii už prakticky štyri roky rozprávame o tom, že ten najbližší turnaj bude posledný pre našu zlatú generáciu a že by si na ňom predsa len ešte mali zahrať oni, mladí majú čas. Platilo to vo Vancouvri v roku 2010, kde spomenutí harcovníci ukázali, že hoci vekovo v priemere starší ako väčšina, svojou kvalitou mohli súperiť s oveľa hokejovejšími krajinami a takmer siahli na medailu.

Odvtedy však žijeme v akomsi sentimente, dúfajúc, že niet všetkým vancouverovským dňom koniec. Kvôli tomu sme ale prehajdákali MS v roku 2010 a ešte smutnejšie aj historicky prvý domáci šampionát, na ktorom Hanlon zostavoval súpisku podľa poradia v tabuľke reprezentačných štartov. 

Angažovanie kouča Vladimíra Vujtka práve pred sezónou 2011/2012 nebolo náhodné a rovnako nebola náhodná ani stanovenie jeho úlohy. Mal do reprezentácie zapracovávať čoraz väčší počet mladíkov, ktorí dovtedy nemali s reprezentáciou vôbec žiadny kontakt v mladom veku a keď sa pre nich uvoľnilo miesto, vo veku 25-26 rokov už boli neperspektívni. Vujtek svoju úlohu začal plniť, čoho dôkazom neboli len Hudáčkovci, či Tatarovci v roku 2012, ale napríklad aj toľko kritizovaná súpiska na Arosa pohári, ktorý skončil len včera a na ktorom sa do najcennejšieho dresu obliekli hráči, ktorí doteraz mohli o „repre“ len snívať. Tlieskam. 

VIDEO: Pozrite si góly Jurča a Tatara z dnešnej noci!

Teraz je však čas na definitívny „úder“ Vujtekovej misie za záchranou slovenského hokeja. Čaká nás olympijsky rok. Soči a MS v Minsku sú do veľkej miery rozhodujúcim okamihom pre budúcnosť slovenského hokeja a tak na ne musíme aj nahliadať. Nie je to odmena a cieľová stanica za uplynulé obdobie, je to štartovacia čiara pre najbližšie roky. Vladimír Vujtek by preto mal dať priestor „roztopašnosti“ a svoj proces omladzovania preniesť aj na tú najvyššiu úroveň.

Možností má veľa. S miernym pocitom vzrušenia sledujem správy o tom, ako sa v NHL darí Tatarovi, Pánikovi, ale aj Jurčovi, ktorý síce šťastne, ale predsa len dostal priestor. Spojenie Pánikovej tvorivosti, Tatarovho herného entuziazmu a Jurčovej techniky bude slovenskému hokeju vládnuť pravdepodobne najbližšie desaťročie.Títo mladíci, ale nielen oni, by preto nemali chýbať v olympijskej nominácii, hoci to pre niektorých predstavuje risk. Mali by nahradiť niektorých matadorov, hoci aj na úkor skúseností. „Presne, Šataaan!“, vykríkne isto veľa z vás, ale stále patrím k zástancom jeho olympijskej nominácie, aspoň tej širšej. Tento rok oslavujeme 20 rokov existencie samostatného hokeja a často sa Soči porovnáva s prvou olympiádou, na ktorej bolo naše Slovensko. A práve Lillehammer, v ktorom sme takmer šokovali, môže byť príkladom pre skladbu našich nádejí. Každý Peter Šťastný mal svojho mladého Šatana, každý Haščák svojho Pálffyho. A mladíci, ktorí takisto ako Tatar, Pánik, Jurčo a spol. vstupovali do veľkého hokeja, potrebovali svojho staršieho mentora. Preto neodpisujme ani Šatana, ani Handzuša, ani toho Gáboríka, ktorý je síce zranený, ale na ostatných dvoch olympiádach bol našou najväčšou útočnou zbraňou, nehľadiac na to, ako sa mu darilo v tom období v klube. 

VIDEO: Štart Gáboríka v Soči ohrozený. Pozrite sa ako sa zranil!

Namixovať správny koktejl nie je jednoduché. Ak použijete len čistú vodku, môže vám prísť zle, ak len džús, nemá to tie správne „grády“.V slovenskej krčme má Vujtek povesť veľmi dobrého barmana, a tak môžeme dúfať, že ho pri šejkri nevymení niekto iný. Ak sa totiž chceme niekam v hokeji posunúť, musia mladíci štafetu prebrať teraz a nikdy inokedy. Už nie je na čo čakať. Hoci je bolestivé lúčiť sa zlatou generáciou, treba pracovať na neobrúsených diamantoch dneška.