V ostatnom období sa vyrojili správy o dobrých výsledkoch našich nádejných hokejových talentov. Sú mládežnícki reprezentanti, či mladí hráči v NHL znakom, že slovenskému hokeju svitá na lepšie časy?

Komentár Jakuba Mihálika

Už prakticky jedno desaťročie visí nad slovenským hokejom Damoklov meč. Zlatá generácia Slovensku pomaly dosluhuje a jej členovia po jednom odchádzajú zo scény. S každým odchádzajúcim sa prehlbuje úzkosť slovenských fanúšikov, pretože náhrada neprichádza. Rok 2013 však bol v niečom iný.

V časoch, keď extraliga prežíva (či dožíva), v časoch, keď už ani do seniorskej reprezentácie sa nikto nehrnie, v časoch, keď len málo chýba k tomu, aby sme dokázali našich zástupcov v NHL spočítať na prstoch dvoch rúk, sa objavuje blikajúce svetielko na konci tunela.

Každý, kto aspoň letmo sleduje hokej, si to určite všimol. V NHL okrem stálic v podobe Cháru a Hossu, chodia pravidelnejšie chvály najmä na našu omladinu. Tatar a Jurčo dostali v našlapanom kádri Detroitu konečne šancu a obaja ju chytili za pačesy. Do NHL nakúka Marinčin, miesto v nej má Pánik, ďalší mladíci dúfajú. 

Len pred pár dňami zaujali výhry našej reprezentácie do 16 rokov nad rovesníkmi z Nemecka, Švajčiarska a Fínska, „repre“ do 18 rokov zase vyhrala turnaj piatich krajín, na ktorom sa predstavili Česi, Fíni, Nemci a Švajčiari. No a vrcholom nadšenia je pôsobenie reprezentácie do 20 rokov na juniorských MS vo Švédsku, v ktorom zatiaľ predvádzajú výborné výkony po rokoch urputného boja o udržanie sa medzi elitou.

Keď si fanúšik spočíta dva a dva, začne sa zamýšľať, či to je skutočne až tak zlé so slovenským hokejom, keď sa podobne pozitívne správy čoraz viac množia. Svitá slovenskému hokeju na lepšie časy?

Určite! Možno! Uvidíme! To, že sme sa začali na Slovensku venovať mládeži je pozitívnou vecou. K formovaniu juniorskej reprezentácie veľkou mierou prispel projekt Slovensko 20, v súčasnosti známy ako Orange 20, z ktorého čerpáme a vďaka ktorému sme ešte nevypadli z juniorského šampionátu A kategórie. Práca všetkých od Jána Filca až po Ernesta Bokroša si zaslúži na tomto mieste uznanie. Podobný projekt vznikol v kategórii 18-ročných, ktorí hrajú v druhej najvyššej slovenskej súťaži a tiež to poznať. Treba si však uvedomiť, že tieto projekty sú z núdze cnosť. A „z núdze cnosť“ nie je poväčšine znamením výrazného zlepšenia. Nedajme sa oklamať výkonmi súčasného ročníka v projekte Orange 20, ktorý nielen púta pozornosť šampionátovými výsledkami, ale dokázal pravidelne bodovať aj v extralige. Ročník okolo Marka Daňa a Martina Rewaya je najlepším za ostatných desať rokov a možno ďalších päť taký nenájdeme. Projekt 20 a 18-ročných reprezentácií vznikol kvôli tomu, že na Slovensku sa nedostatočne práci s mládežou venujú kluby, nedostatočne sa jej venuje štát. Nové talenty nevyrastajú po desiatkach, skôr majú problém zostaviť jedno celé konkurencieschopné mužstvo. Centralizovaná príprava má aspoň tých pár jednotlivcov zoceliť tak, aby boli aspoň oni pripravení. To však „hokejovej republike“ (pomenovanie, ktorým sa istí ľudia vždy len v istý čas radi hrdia a zakrývajú ním skutočný stav hokeja u nás)  nemôže stačiť.

Všetko zlé je na niečo dobré, a tak napríklad súčasné finančné tápanie v extralige spôsobuje, že mladí hráči dostávajú viac príležitostí a starší, ktorí potrebujú finančné zabezpečenie, radšej hrávajú v zahraničí. Aj reprezentačné starosti Vladimíra Vujtka s ospravedlnenkami prispievajú k presadzovaniu omladiny. Z núdze cnosť však nemôže byť cieľom výchovy našej mládeže. Mládež sa musí drať na hokejový svet, nie plátať diery systému. 

Niečo sa na Slovensku pohlo. Projekty centralizovanej prípravy sú však len štartovacou čiarou a nemôžeme sa nimi uspokojiť, ako to my Slováci máme tak radi vo zvyku. Nastolený trend sa ukazuje ako možná správna cesta, nemôže však byť len cieľom. 

Ak sa teda na konci tohto článku opäť spýtam: „Svitá slovenskému hokeju na lepšie časy?“, môžem odpovedať, že nejaký lúč sa tam derie na povrch, ale radšej nechválim deň pred večerom. Len si prajem, aby sa ich predralo čo najviac.