Hlavný tréner slovenskej reprezentácie dnes zverejnil 25-člennú nomináciu pre olympijsky turnaj v Soči, ktorý začína už za niečo vyše mesiac. Aké závery plynú z menoslovu, ktorému charizmatický kouč verí?

Dlho predlho sme čakali na moment, keď kouč slovenskej hokejovej reprezentácie vysloví zoznam 25 hráčov, ktorí sa na najbližšie dva mesiace stanú najpoužívanejšími menami v slovníkoch ľudí od krčiem po hlásateľov televíznych novín, od športových fanatikov po tých, ktorí meno Tomáš Jurčo počujú poprvýkrát. Preto dnešná tlačová konferencia pútala veľkú pozornosť.

Nomináciu Slovenska na ZOH v Soči si pozrite tu >>>

Nominácia uzrela svetlo sveta. Čo z nej môžeme vyvodiť? V prvom rade, Vujtek nie je kúzelník a z exkrementu neupletie bič ani on. Preto sme nemohli pri oznámení nominácie čakať nejaké prekvapivé mená, inšpirované českým rodinkárstvom, či kanadským hodom kociek, keďže tí môžu zostaviť aj tri olympijske nominácie. Približne dva mesiace sa mohlo v médiách riešiť maximálne, či so Šatanom, alebo bez neho, či je lepší Gáborík na jednej nohe, alebo Špirko na dvoch, či vziať Višňovského, ktorý bude lepší ako zvyšok aj o päť rokov a do akej miery dať priestor omladine. 

Otáznych bolo možno päť-šesť mien, inak nebolo, o čom rozmýšľať, veď už dávno nemáme hviezd celé priehrštie. Vujtek sa rozhodol a jeho rozhodnutie príliš nemalo v čom prekvapiť. 

Toto rozhodnutie bolo skôr pragmatickým krokom. Hoci dal v širšej nominácii príležitosť Šatanovi, aby si našiel klub (čo aj splnil) a dostal sa do formy (čo nesplnil), v Soči sa neobjaví. Možno tento krok oľutuje, možno bude rád, ale rozhodol sa, že tých „možno“ má v iných prípadoch dosť a stoja za to viac ako„možno“ Šatanovo. Že sa „možno“ vzťahuje aj na Gáboríka, či Višňovského? Áno, ale priznajme si, Gáboríka musí nominovať, aj keby hrozilo, že polovicu turnaja vynechá. Slovenský tím totiž niečim musí súpera mátať a verte, či nie, Gáborík, hoc aj s otáznou formou, máta súpera účasťou na súpiske oveľa viac ako Rasťo Špirko, i keď hrajúci vo výbornej forme. Na olympijsky turnaj totiž musíte vstupovať ako silný tím, vyvolávajúci rešpekt, nie tím, ktorého sa zľakne maximálne maskot v hľadisku.

 Pragmatizmus Vujtka sa prejavil aj pri ostatných menách v nominácii. Skĺbil skúsenosť s mladíckou dravosťou Tatara, Pánika, Marinčina a Jurča. Kontinuita je zabezpečená. Či už Tatar, alebo Pánik s Jurčom, preukazujú, že majú ten správny „drajv“, ktorý oddeľuje tímy vyslovene brániace výsledok, od nebežpečných predátorov. Môžeme si gratulovať, že náš vekový priemer je nižší ako napríklad Čechov, ktorí zobrali do Soči Jágra (ten tam patrí), Nedvěda (?), či Kaberleho (!). Mladý tím neznamená úspech, ale je prísľubom do budúcna. Na druhej strane sme sa nenechali strhnúť utopickými predstavami o nominácii juniorských reprezentantov, ktorých mnohí videli ako spasiteľov reprezentácie na vrcholnom podujatí, hoci medzi seniormi odohrali počet zápasov, ktorý (zatiaľ) nestojí za reč. Reway – Kolena – Gríger do repre! Na olympiádu! Na hrad! Pritom ich vygumovali švédski juniori. Chlapci majú ešte čas...

A pragmatizmus sledujeme aj v tom, že každý z otáznych maródov už má svojho náhradníka, preto nie je priestor na žiadnu zbesilú improvizáciu pár dní pred turnajom.

Skĺbená je rýchlosť Gáboríka, Bartoviča, či Tatara s technikou Surového, Pánika, či Jurča a bojovnosťou Kopeckého, Handzuša, či Miklíka.
Môžeme si ďalej gratulovať, že nás nepoznačili žiadne nominačné kontroverzie, ktoré tak zbytočne nevytvárajú tlak na trénera i tím. 

Zostava je koncipovaná jednoznačne. Prvé dve formácie budú útočnými hrozbami pre akéhokoľvek súpera, tretia a štvrtá formácia bude defenzívne zameraná, s fyzicky vyspelými hráčmi a brejkovými typmi. Preto sa v nominácii objavuje dostatok hráčov Slovanu, ktorý je zvyknutý z KHL na široké klzisko a na pozíciu urputne brániaceho sa tímu. Zaradenie Olveckého a Marcinka je možno prekvapivé, no fyzické dispozície ich doslova predurčujú pre pozíciu centra v tretej, či štvrtej formácii. A že Marcel Hossa? Nadávajte, koľko chcete, no produktivita v ruskej súťaži a reprezentačné skúsenosti velia hráča vo forme vziať.

Vyrovnaný pomer je aj medzi hráčmi zo Zámoria a tými, ktorí hrajú v Európe, zvyknutými na široké klzisko. Vyvážený je aj brankársky post. Jaro Halák by bol jednotkou prakticky v ktoromkoľvek tíme, Budaj je z klubu zmierený s pozíciou dvojky, Jano Laco je skôr voľbou, pri ktorej si je kouč istý, že nebude vytvárať dusno pri nedostatku hracieho času a keby došlo k najhoršiemu, vie sa naňho spoľahnúť. 

Jednoducho, nominácii nie je čo vytknúť, navyše, ak by aj bolo, pán Vujtek je mužom, ktorý zodpovedá za výsledky a bude sa za ne zodpovedať po turnaji. Nám neostáva nič iné, ako veriť v schopnosti českého kouča a držať dvadsaťpäťke nominovaných a ich trénerovi palce nielen na turnaji, ale aj v období do jeho začiatku. Slovensko do toho!