Pamätám si to ako by to bolo včera. Možno si to až tak dobre nepamätám a spomienky prikrášlili rozprávania, spomínania a internet, tak, ale povedzme, že si to pamätám, ako by to bolo predvčerom. Písal sa rok 1994 a ja som už lúskal závažné problémy, spojené s touto etapou života. Už som vedel, že štyri krát štyri je osem...či počkať... šestnásť! Dokonca aj vlnovky medzi dva riadky som dokázal vtesnať. Aj vlastný kľúč od bytu som mal. Takže si to musím pamätať.

Zvládnuté základy malej násobilky a to, že som sa zo sánkovačky vrátil bez natrhnutých otepľováčkov spôsobilo, že som už mohol pozerať v telke hokej. Možno som ho pozeral už aj predtým, ale to si nepamätám. Dovtedy som štyri krát štyri nepoznal.

V tom roku sa Slovensko zúčastnilo prvej samostatnej olympiády. Nevedel som, čo je olympiáda a ani samostatná, no vedel som, čo je Slovenskóóó. A tak som fandil. Tým našim, väčšinou modrým, občas bielym.

To vám bol zážitok! Fascinovalo ma všetko, čo som videl. Ten horlivý ujo na striedačke s dobráckym výrazom a nosom červenej farby, asi od zimy, veď sú na ľade. Fascinoval ma aj Peter Šťastný, ktorého mi otec opisoval ako toho, čo má na drese písmeno C, no kým som ja, začínajúci čitateľ, to C v záplave písmen S L O V A K I A našiel, on už bol na striedačke. Fascinovali ma aj účesy Pálffyho, Kontšeka či Daňa, ktoré už som odvtedy videl len na Jardovi Jágrovi a českých turistoch v Bibione a ktoré, ako som sa neskôr dozvedel, vyšli z módy v roku 1987. Fascinovali ma vyťahané farby dresov aj prilba brankára Eda Hartmanna, ktorá sa odlišovala od ostatných a pripomínala mi košík, s ktorým som nakupoval v Jednote. Fascinoval ma aj ten mladý, ktorého tvar obočia ma strašil, no jeho hokej upokojoval. No najmä ma fascinovala tá zvláštna atmosféra, ktorá ma absolútne vtiahla a pohltila, čo som vnímal už vtedy, hoci som v tom období riešil maximálne, ktorú spolužiačku potiahnem za vrkoč a komu vymením svoje megavzácne postavičky z Kinder vajca. A nebol som sám. Ten hokej nejakou zvláštnou silou vťahoval aj ostatných a to už nebola náhoda, veď ostatní nevedeli presedieť bez žmurknutia dve hodiny pri naháňačke Toma a Jerryho, takže ich nebolo ľahké opiť rožkom. Tá jeho nevysvetliteľná aura spôsobila, že aj mama odložila žehličku a povzbudzovala aj ona. A to má väčšinou na háku, veď variť treba, však viete.

Nie, nebudem si vymýšľať, nepamätám si, kto dal gól, ako skončil náš zápas s Ruskom a podobne. To som sa dozvedel až neskôr. No práve vtedy, pred dvadsiatimi rokmi, som naplno prepadol hokeju, športu. Ako iste mnohí z vás. Vtedy to začalo. Olympiáda. Čaro, ktoré nevysvetlíš.

Pamätám si aj tie ďalšie. Nagano, počas ktorého som zápasy pozeral skoro ráno pred tým, ako som šiel do školy, aj Salt Lake City, v ktorom som prsty stískal v noci pri zhasnutom svetle. Pamätám si aj Turín, ktorý bol až v nechutne normálnom čase i Vancouver, ktorý som pozeral v Taliansku na sekajúcom streame kanadskej televízie, keďže Taliani mali hokej v pizzi. No Lillehamer to všetko odštartoval. Nielen pre pre mňa, ale aj samostatnú slovenskú reprezentáciu, ktorá sa práve týmto turnajom zapísala do hokejovej mapy krásnym, útočným, okulahodiacim hokejom. Odštartoval to aj pre celý hokejový národ, ktorý s pravidelnou presnosťou prestáva riešiť, či má sused väčší tieň na záhrade ako ja a podobné nepodstatnosti a usadne na kreslá, bary, či dlažobné kocky na námestí, spojený v jedno trojfarebné more.

Prešlo dvadsať rokov a mňa to ešte neprestalo baviť. Určite ani vás. O mesiac je to tu opäť a vo mne sa znova prebúdza ten malý chlapec, ktorý tak hltal každý zrnitý záber nášho televízora Tesla s ôsmimi kanálmi. Také čaro má len olympijsky hokejový turnaj. Aj keď slovenský hokej prešiel vrcholmi aj pádmi, slovenský fanúšik ostáva rovnaký. Zanietený. Hokejová horúčka stúpa a jediným liekom budú samotné zápasy. Tak nech to už začne! Slovenskóóó!