Slovenskú hokejovú verejnosť trápi už niekoľko týždňov hneď niekoľko problémov v súvislosti so ZOH v Soči. Oproti českej reprezentácii sme na tom však stále o niečo lepšie.

Aj vy ste si už neraz od zverejnenia širšej nominácie slovenskej reprezentácie na hokejový turnaj v Soči priali, aby sa taký hurhaj, aký sa strhol, vôbec neodohral? Niektorým z nás sa dokonca snívalo, že Šatan s Chárom sú opäť kamaráti, Vujtek nerieši zranenia našich hviezd a naši hokejoví hrdinovia sa v pokoji pripravujú na vrcholný turnaj štvorročného obdobia. Hotová idylka.

Aj keď bohužiaľ tieto predstavy nie sú realitou, zdá sa, že slovenskú búrku okolo (ne)nominácie Šatana, či jeho sporu s Chárom, môžeme označiť za búrku v šálke na kávu v porovnaní s tým, čo sa deje u našich západných susedov. 

Česká reprezentácia sa od zverejnenia nominácie pre turnaj v Soči zmieta v neustálych hádkach a škriepkach, ktoré dokonca prechádzajú aj na tých, ktorých sa to netýka. Začalo to nenomináciou Hudlera, jedného z najproduktívnejších Čechov v NHL a hviezdy Calgary Flames. Tréner Hadamczik za to utŕžil poriadnu kritiku. Na tom, že niekoho na ZOH nevezme, nie je nič zlé, môže sa rozhodnúť tak, či onak. Obavy skôr vyvoláva to všetko okolo. Hudler na nezaradenie diplomaticky nereagoval, asi ešte verí v prípadné donominovanie. Jeho agent už podobným diplomatom nebol. Nasledoval Jan Hejda, jeden z najlepších českých zadákov, hráč, ktorý v Colorade predvádza životnú formu. A ten si už servítku pred ústa nedával. Verejne kritizoval kouča i celý spôsob tvorenia nominácie. Ale ešte nekončíme.

Pred niekoľkými dňami  sa na adresu Hudlera a Hejdu vyjadrili ich krajania z NHL. Patrik Eliáš a Marek Židlický si dovolili na adresu svojich spoluhráčov povedať slová ako „na posledných MS sklamal, nezaskočilo ma, že nie je v nominácii“. Tieto slová svedčia napríklad o tom, že v českom tíme chýba súdržnosť. Svedčia aj o tom, že hráč, nie tréner, môže hodnotiť výkony iných hráčov, a nie v práve pozitívnom duchu. Prípadne svedčia o tom, že tréner svoje hodnotenie hráčov komunikuje so svojimi obľúbenými zverencami, čo je takisto rakovinou pre akýkoľvek tím. 

A hlavne svedčia o tom, že Alois Hadamczik sa necháva unášať prúdom, ktorý určujú niektorí, asi preferovaní, hráči. Nestanovil embargo na vyjadrovanie sa k nominácii, on tie vyjadrenia podporuje. Podporuje hráčov ako Eliáš, ktorý síce v reprezentácii zďaleka nepredvádza také výkony, ako v New Jersey už viac ako desaťročie, ale má štatút legendy. A tak sa mu prepečie aj vyjadrenie: „To by mal ísť Hudler na olympiádu namiesto mňa? To asi nie!“ Eliášovo meno síce obsahuje 4 hlásky, no s menom Jágr má spoločné len dlhé Á.

Niečo je zhnité v reprezentácii českej. Nemusí sa to prejaviť na turnaji v Soči, kde naši susedia postavia veľmi dobrý tím a na olympiáde môže uspieť ktokoľvek. No s výhľadom do budúcnosti  súčasná situácia vrhá veľký tieň na vzťahy medzi hráčmi, vzťahy medzi hráčmi a trénerom, vzťahy medzi tímom a fanúšikmi. Popri týchto strastiach českej reprezentácie, v ktorej môže a aj kritizuje každý každého (až na Jardu, ten je „svuj“), sa naša „šataniáda“ môže strčiť.

Nevedno, čím to je, ale dve z najmenších krajín, ktoré sa vôbec v Soči predstavia, narobili okolo hokejového turnaja najväčší rozruch. V Rusku hviezdy ako Sjomin, či Yakupov radšej držia jazyk za zubami, nemuseli by si už nikdy za repre ťuknúť. V Kanade sa hráči ako Giroux, či Thornton k nominácii radšej nevyjadrujú, veď sú profesionáli, a tak ďalej. To len v srdci Európy vyskakuje Jánošík s Pepou Novákem meterdvadsať. Snáď do podobnej výšky budú vyskakovať ich fanúšikovia po vyhratých zápasoch na ľade. Lebo tam sa rozhoduje, nie pri mikrofóne.