Tak už vieme (takmer) všetko podstatné k účasti našich hokejistov v Soči. Dozvedeli sme sa nielen menoslov náhradníkov za zranených hráčov, ktorí si olympijsky sen nenaplnia, dozvedeli sme sa aj to, s akým cieľom do Soči naša reprezentácia pocestuje.

Komentár Jakuba Mihálika

„Štvrťfinále!“ Mantra, ktorú opakuje naša reprezentácia prakticky od nástupu českého lodivoda k reprezentácii. Opakuje sa aj teraz, keď český kouč stanovil postup do tejto fázy turnaja ako cieľ. „Potom je to o jednom zápase“. Je to málo? Je to príliš? Tak akurát?

Neviem ako vy, ale ja nie som zástancom coubertinovského hesla: „Nie je dôležité vyhrať, ale zúčastniť sa!“ Ak ho niekto uznáva, je to prejavom jeho športovej kvality. Na víťazstvo nemá. Športovec musí chcieť vyhrať, inak nie je športovec. A ak sa chce len zúčastniť, je to turista, nie športovec. A už vôbec ho nemôžem uznávať, ak ide o hokejistov. (Vädnúcu) pýchu nášho športu. 

Prakticky viac ako desaťročie sa vo svete hokeja hovorí o „veľkej sedmičke“, ktorá je spolufavoritom každého hokejového turnaja. Ak sa pozrieme na šesť z oných siedmich statočných, všetci do jedného hovoria o oveľa vyšších cieľoch ako Vujtkova družina. Česi si idú po zlato, hoci medzi trojicu-štvoricu najväčších favoritov nepatria. Američania striebro považujú za prehru, Kanaďania si myslia, že argentum(striebro) je tak pre Argentínu, oni poznajú len zlato. Rusi o ambíciách ani nemusia hovoriť, veď každý, kto by len polemizoval o tom, že doma získajú zlato, by za trest musel čistiť sympatické dvojzáchody v olympijskej dedine. V plnej prevádzke. Švédi a Fíni takisto musia myslieť na medailu, veď kádre ich k tomu nútia. Na Slovensku však hovoríme o štvrťfinále. Každá hokejová veľmoc (so zavretím oboch očí a možno aj jedného ucha, sme ňou aj my) musí ísť na turnaj s vidinou medaily. ALE!!!

Prípad Slovenska je špecifický. Vladimír Vujtek, hoci Čech, pochopil, že u nás sa neoplatí dávať si prehnané ciele. Náš káder už dávno nestačí na najlepších a môže len prekvapiť. Potom je tu tiež faktor „vlk z Červenej čiapočky“ (veľké oči, ostré zuby, no žalúdok prázdny a rozpáraný). Slovenským športovcom sedí viac rola outsidera ako favorita, čo je jav, ktorým sa zaoberá psychologická elita Slovenska už desaťročia. Bezvýsledne. A potom je tu fanúšik, ktorý je premenlivý ako vierovyznanie slovenského premiéra. Ak ho navnadíte na víťazstvo, pri prehre vás zje a naopak, pri nízkych očakávaniach sa v prípade výhry mení na najšťastnejšieho fanúšika na svete. A to všetko zvládne aj v rámci jedného turnaja.

Tréner Vladimír Vujtek teda nemá v súvislosti s našou účasťou v Soči veľké oči. Asi vie, o čom točí. Vie, že káder, ktorým disponuje je reálne na úrovni štvrťfinále. Svedčí o tom fakt, že ako jediný tím zo spomenutej sedmičky ide do Soči s reálnou checking line, ktorá bude operovať v udržiavacom režime. Zvyšné tímy z Big 7 idú síce so štvrtými formáciami, no mnohí hráči z nich by v našom tíme hrali v prvej päťke. Tréner Vujtek vie, že zbytočný tlak s nálepkou „medaila“ by nás zrazil skôr ako by sme vôbec vykorčuľovali na široké klzisko v Soči. A vie, že v súvislosti s cieľmi treba médiám ponúknuť osvedčenú frázu, inak druhá šataniáda na streche. 

Hoci nie som zástancom bezcieľnych olympijskych výletov s ambíciou „dokončiť pretek“, v tomto prípade musím Vujtkovmu cieľu dať za pravdu. Slovenský hokejový tím musí preliezť do štvrťfinále! (A v duchu nesmelo dodávam „potom sa uvidí“.)