Vladimír Weiss do Kataru! Dušan Kuciak do tretej nemeckej ligy? Správy o prestupoch našich popredných futbalistov do líg, ktoré zďaleka nepatria medzi elitu, sa množia ako huby po daždi. Čo za tým hľadať?

Komentár Jakuba Mihálika

Hoci sme si to uvedomovali už dlhší čas, definitívne nám oči otvoril až Vladimír Weiss. Slovenskí futbalisti prestupujú do klubov, ktoré bez preháňania môžeme nazvať futbalovou divočinou. No dobre, možno nie divočinou, ale určite ligy s početným slovenským zastúpením nemôžeme nazvať elitnými. Čím to je, že naši hráči nie sú atraktívni pre top kluby sveta?

Myslím si, že je za tým povesť slovenských futbalistov. Respektíve jej neexistencia v popredných kluboch a súťažiach v Európe. Ak už zo slovenskej ligy prestupujú, volia poľskú, českú, rakúsku ligu, zatiaľ, čo futbalisti z ostatných krajín prestupujú do Nemecka, Anglicka, či Španielska. Takí Srbi na reprezentačnej úrovni už dlho nič nedokázali, no nájdete ich snáď v každom elitnom klube sveta.

Môžeme za tým hľadať aj nedostatok kvality našich hráčov, to určite. No aj tak sa u nás objavuje dostatočný počet kvalitných hráčov, ktorí sa však vyhýbajú spomenutým top súťažiam a volia ľahšiu cestu, niekde vo futbalovej exotike. V uplynulých rokoch sa slovenskou top destináciou stalo Turecko. Prečo? Je tam teplo a dobre platia. A tak sa v Turecku objavili opory reprezentácie, ktoré predtým hrávali najmä v Nemecku, ale aj iných oveľa prestížnejších súťažiach ako je tá turecká. 

Iste, zo slovenskej súťaže je do najprestížnejších ďaleko, ale smutné je, že aj hráči, ktorí vyšli ako produkty anglických veľkoklubov si začali vyberať ľahšiu cestu ako zabojovať o miesto v súťaži, na ktorú sa celú mládežnícku kariéru pripravovali. A tak ospevované talenty ako Stoch, Lalkovič, či Weiss balia po absolvovaní akadémie svoje štyri slivky a putujú okamžite do zahraničia, akoby ani neexistovali kluby druhého sledu, nie nutne Chelsea, Manchester City a podobne. Postupným znižovaním svojich štandardov a zvyšovaním finančných očakávaní potom končia v tretej anglickej lige, gréckej a dokonca katarskej súťaži. Aj tak sa dá.

Samozrejme, v lige, v ktorej nemajú skúsenosť so slovenskými futbalistami, len veľmi neradi chodia do rizika angažovať hráčov z našej krajiny. Možno by stačil jeden odvážlivec, ktorý by skúsil svoje šťastie a prelomil nevedomosť top klubov, že aj pod Tatrami vyrastajú kvalitní futbalisti, len s nesprávnym rozmýšľaním a vedením. Svedčí o tom prípad talianskej ligy. Stačil jeden výrazný futbalista, ktorý rozmýšľal, urobil si meno v klube menšieho lesku, potom urobil ďalší krok ( zdôrazňujem krok, nie skok) a nevzdávaním sa a tvrdou prácou sa stal jednou z najväčších hviezd v Taliansku. Áno, hovorím o Markovi Hamšíkovi, ktorý sa z nádejného hráča provinčnej Brescie stal hviezdou Neapola. Určite aj jeho povesť prispela k tomu, že zrazu máme v Taliansku veľký počet hotových i nádejných hráčov. Vojtuš, Vestenický, Čech, Bajza, Gyombér, Kucka. Tí všetci si na futbalový chlebík zarábajú na Apeninskom polostrove aj kvôli tomu, že Slovensko zapísal do povedomia talianskeho futbalu jeden hráč, ktorý dokázal, že u nás rastie kvalita. Kiežby takých odvážnych a rozumných hráčov bolo viac.

Nedajte sa pomýliť, naši českí susedia nie sú na tom o nič lepšie. Z heroického plzeňského tímu prestupujú reprezentační hráči maximálne do tímu druhej polovice nemeckej Bundesligy, zvyšok volí Turecko, Rusko a podobne. Niet sa čo čudovať, zdá sa, že futbalistom v našich končinách ide skôr o rýchle a ľahké zabezpečenie. Pamätám si na vyjadrenie (vtedy) hviezdy českej ligy, Michala Breznaníka, ktorý na otázku o vysnenej lige, odpovedal „ruská Premier liga“. Nechcem sa nikoho dotknuť, no nikto nezačína futbalovú kariéru s tým, že si raz chce zahrať proti Mordovii Saransk. Ale počas onej kariéry sa mu môže vyvinúť vzťah k dobre plateným lokalitám. 

Je to prirodzené, futbalistova kariére je krátka a potrebuje sa zabezpečiť na futbalový dôchodok. No kým sa nenájde v našich končinách viacero hráčov, ktorí sa zatnú a rozhodnú sa preraziť v najkvalitnejších ligách sveta, nemôžeme sa čudovať, že naši najlepší hráči hrajú v Turecku, Grécku, Katare, či v Thajsku. A že naša reprezentácia nikam nepokročila.