Dobojované! Slovenská hokejová reprezentácia v osemfinálovom zápase proti Čechom nenaplnila svoje štvrťfinálové ambície a len s vypätím všetkých síl v závere odvracala debakel.

Komentár Jakuba Mihálika

Pred zápasom s Českom bol hokejový fanúšik na  Slovensku zmätený. Nevedel, či má očakávať odfláknutý duel, tak, ako sme ho predviedli proti Američanom a proti Slovincom, alebo heroický výkon, ktorý naši reprezentanti ukázali v zápase s veľkým favoritom z Ruska. Napriek tomu veril, veď výkon vygradoval a po sklamaní so Slovincami sa nám už nechcelo vraciať do hokejovej melanchólie. 

Aby to náš fanúšik nemal s emóciami ľahké, opäť mu hokejisti zamotali hlavu, a tentokrát dokonca v rámci jedného zápasu. Hokejový zmar vystriedalo pravé napätie, no to prišlo príliš neskoro.

Niet sa čo čudovať, že v konečnom zúčtovaní naše 3 góly nestačili. Slováci v prvých dvoch tretinách proti Česku predviedli doslova olympijsku katastrofu. Zábery v Soči sú presýtené momentkami, v ktorých športovci idú cez bolesť, so zlomenými lyžami, končatinami, či odhodlaním, len, aby si splnili olympijsky sen, no potom prepneme na slovenských hokejistov, ktorí v rámci osemfinále ich životného turnaja hrajú akoby boli na zamrznutom rybníku. Ešte aj na tom sa hrá s väčším nasadením. Dve tretiny sme nesledovali tím, ktorý je pripravený rozdávať údery, tak, ako tomu bolo v zápase proti Rusom, ale tím, ktorý čaká na ranu z milosti.

Bolo by to pochopiteľné, ak by sme sa dočkali zaváhaní od neskúsených hráčov, ktorí na takomto fóre prirodzene len pričuchujú k veľkým zápasom. Nám však v prvých dvoch tretinách zrážali nohy naše najväčšie  opory. Tí, od ktorých sme očakávali spásu. Nebudeme haniť Martina Marinčina, hoci mal prsty v prvých dvoch góloch. No až neodpustiteľné zaváhania Cháru, Hossu, Sekeru, či Meszároša, ktorí sa buď nechali vylúčiť, alebo priamo prihrali súperovi na gól, odpustiť nemôžeme. Kto, keď nie oni, má ťahať náš tím?

Opäť môžeme pustiť obohratú pesničku o tom, že slovenskí hokejisti nemajú v poriadku psychiku. Svedčí o tom fakt, že po jednej z najväčších faciek v histórii našej reprezentácie, prehre so Slovinskom, prišiel hrdinský výkon proti „nabušenému“ Rusku. Za tak krátky čas sa nemôže nikto tak výrazne zlepšiť, pokiaľ nie je v hre len a len psychika. Svedčí o tom aj fakt, že po štvoritom preplesku od Čechov prišlo zobudenie, po ktorom Česi nevedeli, ktorá bije a po ktorom boli radi, že vôbec udržali vedenie, hoci vyhrávali 4:0. Slováci výkonom v tretej tretine ukázali, že tento zápas nemusel byť o načahovaní sa za nedosiahnuteľným náskokom. Bohužiaľ, opory sa zobudili až po preplesku, zobudili sa až keď bolo neskoro.

Nevedno, čím to je. Odpoveď nevedia nájsť tréneri, odpoveď nevedia nájsť hráči, neviem ju nájsť ani ja. Povedal by som si OK, nemáme na nich, tak, ako som si povedal po zápase proti Američanom, keď boli „Yankeeovia“ lepší v každom hernom aspekte. Ale keď fanúšik vidí výkon, aký podali naši v zápase s Ruskom, prípadne v tretej tretine proti Čechom, má chuť preplesknúť. Seba. Alebo hokejistov. To je jedno. Budíček!  

Slovenský hokej opäť neuspel. Neuspel, pretože nezareagoval na jednu, ani dve facky. Neuspel preto, že jedna tretina turnaje nevyhráva. Hoci som fanúšik až za hrob, viem, kedy je kritika na mieste. A po tomto zápase si ju naši hokejisti rozhodne zaslúžia. Zápas neprehrali kvôli tomu, že by kvalitatívne nestačili. Zápas prehrali kvôli svojmu prístupu. A to mrzí stonásobne viac.