Červená Poľana 23. februára (TASR) - Biatlon na ZOH v Soči opäť naplno zabodoval, diváckou sledovanosťou, napínavosťou, menšími, či väčšími drámami. Doprial najväčším osobnostiam, lámal historické štatistiky a 'zlomil väzy' aj jednému dopingovému hriešnikovi, presnejšie hriešnici.

Na 'Poľane' pod kaukazskými velikánmi sa najskôr písalo so slovenským pravopisom. Anastasia Kuzminová neurobila v ňom ani jednu chybičku a ako prvá sa zapísala aj do histórie. Obhájila zlato z Vancouveru, čo sa žiadnej žene pred ňou v rovnakej individuálnej disciplíne nepodarilo. Šprintérska kráľovná spustila v slovenskom tábore nekonečnú lavínu optimizmu, ktorý aj keď postupne vyprchával, nebol na škodu. Na biatlon sa opäť bude pozerať, že rovnako ako vo Vancouveri'2010 najvýraznejšie obohatil bilanciu slovenského športu, tak ako si vo väčšej, či menšej miere navykol od roku 1994 na všetkých ZOH v ére samostatnosti. Bez rukopisu Kuzminovej by sa Soči oveľa ťažšie rozchodilo, vďaka nej sa podstatne ľahšie argumentuje a slovenský šport nezatracuje.

Biatlon si žiada okrem rubu aj líce. Kuzminovej vklad so zlatom, šiestym miestom v stíhačke a oduševnením, napriek podlomenému zdraviu, v miešaných štafetách vyčnieval nad všetko ostatné. Medailový výsledok si pred ZOH osvojila v cieľoch aj Jana Gereková a vzhľadom na ambície bola asi najväčším sklamaním v areáli Laura. Na ňu sa navrstvili ďalšie, najmä výkony oboch štafiet mužov a žien, nezabrali ani ďalší olympionici v individuálnych pretekoch a snaha Mateja Kazára niečo zachrániť zapôsobila ako jedna lastovička, čo leto nerobí. Po olympiáde sa misia oboch zahraničných trénerov reprezentácie Josefa Obererlachera (ženy) a Manfreda Geyera (muži) bude rozpitvávať na chirurgickom stole. Čo z toho na biatlonovom zväze vznikne je zatiaľ otázne, len jedno je zrejmé. Od polovice roka 2012 varili z toho, čo im bolo dodané, družstvá sa snažili stmeliť, zdvihnúť na vyššiu úroveň. V ženskom tíme však fungovali tri samostatné celky (tímy Kuzminová, Gereková, ostatné), kompetencia Josefa Obererlachera sa rozdrobila a zúžila do takej miery, že sa jeho angažovanie mohlo považovať za luxus. Z preskupenia vlani v polovici roka tragédiu nerobil, no jasne vtedy vyhlásil: "Gereková sa mala stať ťahúnkou pre mladšie, no rozhodla sa tak a ja budem pracovať s perspektívnymi dievčatami, s ktorými rátam aj po olympiáde. Plnú zodpovednosť za Janinu výkonnosť bude niesť Milan Gaperčík, ja mám iné predstavy, rozdielnu tréningovú filozofiu ako on." U Manfreda Geyera sa čitateľnejšie prejavil jeho vklad, nie však do takej miery, aby úplne naplnil víziu úspešnosti. Aj keď tmel medzi slovenskými mužmi držal podstatne pevnejšie, 'výrobok kvality' mal svoje trhliny. Ak sa aj zastrieľalo, zle sa odbehlo (Hurajt), ak sa bežecky niekto zaskvel (Kazár), tak zväčša horšie mieril ako by sa žiadalo (Kazár) a ďalším chýbal výraznejší progres.

Prezident zväzu Ján Hyža už pred sezónou vyhlásil, že 'pracujeme v očakávaní úspechov, a to nielen individuálnych, ale aj štafetových'. Želanie sa naplnilo v najvyššej priorite, so zlatom Kuzminovej, množné číslo sa však zmenilo viacmenej na jednotné a ďalší sa nepridali. Samozrejme, 5. priečka v miešaných štafetách (po diskvalifikácii nemeckej za doping Evi Sachenbacherovej-Stehleovej) síce znesie vysoké kritériá, no preceniť ju vzhľadom na rôzne detaily zo samotných pretekov by nebolo správne. Slovenský biatlon sa ochudobní, Pavol Hurajt skončil s kariérou, Jana Gereková o tomto rozhodnutí, ako povedala už pred sezónou, uvažuje, a takéto odchody pôsobia ako bodnutie do srdca už aj tak úzkej biatlonovej špičky.

Soči 2014 vynieslo na absolútny piedestál historickej úspešnosti Nóra Ole Einara Björndalena. V 40 rokoch jeho zlatý šprint a pomoc zlatej štafete v mixe, vďaka čomu si medailovú bilanciu zvýšil pri svojich šiestich účastiach na ZOH na 13 (8-4-1) by ozdobil Guinnessovu knihu rekordov. Ani on sa však nevyhol výkyvom a bol živým dôkazom toho, ako ťažko sa udržiavala špičková forma počas dlhých 15 dní olympijského biatlonového programu.

Ak medzi mužmi sa ospevoval nórsky gén vďaka dvom zlatým Björndalena a Svendsena a francúzsky Martina Fourcada taktiež s dvoma zlatými, no výlučne v individuálnych disciplínach, tak medzi ženami vynikla Bieloruska Darja Domračevová. Jej tri zlaté (stíhacie, mass, vytrvalostné preteky) na jedných ZOH sa budú v budúcnosti ťažko prekonávať. Okrem pozoruhodnej zbierky zaujala jej samozrejmosť, s akou konkurenciu zdolávala, napriek tomu, že sa väčšinu sezóny dosť trápila.

Najväčší ústup zo slávy sprevádzal na ZOH Nemecko. Biatlonovú veľmoc od roku 1980 ozdobilo pod piatimi kruhmi minimálne jedno zlato, teraz vyhorela a navyše ju zrazila na kolená dopingová aféra. Asi najväčší progres sprevádzal Česko s piatimi medailami, jedine Nórsko ich získalo viac (šesť). O ďalší výkyv sa postaralo počasie, pretekom s hromadným štartom mužov ustúpila hmla až po dvoch dňoch, bežecky sa v teplom počasí na technickom snehu a vo vysokej nadmorskej výške mnohí vytrápili, no bez ohľadu na tieto okolnosti olympijský biatlon bol jeden z najparádnejších športov, ktoré dodali lesk olympiáde v Soči.

Na samom konci bilancovania sa žiada spomenúť aj konflikt Daniela Kuzmina, manžela a trénera, s médiami. Jednoducho povedané, rozhodnutím, že 'mlčať je zlato' urobil niečo, čo sa nerobí, pretože olympiáda je vždy chémiou národa, s katalyzátorom i ionizátorom nálad a nemala by podliehať prchkým reakciám jednotlivca. Na druhej strane Daniel Kuzmin si užil počas fungovania 'Tímu Kuzmina', kompaktného autonómneho celku, dosť existenčných tlakov a úspech sa pre neho stal alfou a omegou. Každá iná téza jeho snahe škodí a keďže cítil, že sa na nich valí mediálna hrozba zo sociálnych sietí, tak prchko reagoval, snažiac sa Nasťu ochrániť. A možno to aj oľutoval, alebo časom prehodnotí, so zlatým argumentom, ktorý všetky nepodstatné šumy potlačí.

Medailová bilancia krajín v biatlone na ZOH: 1. Nórsko 3-1-2, 2. Bielorusko 3-0-1, 3. Francúzsko 2-1-1, 4. Rusko 1-2-1, 5. Ukrajina 1-0-1, 6. Slovensko 1-0-0, 7. Česko 0-3-2, 8. Nemecko 0-2-0, 9. Rakúsko 0-1-1, 10. Švajčiarsko 0-1-0, 11. Slovinsko a Taliansko 0-0-1