Soči 23. februára (TASR) - Pilot a zakladateľ bobového športu na Slovensku Milan Jagnešák mal po vystúpení na ZOH v Soči dvojaké pocity. Jednak ho netešilo 25. miesto zo súťaže štvorbobov, jednak bol vnútorne spokojný s tým, že on i kolegovia vydali zo seba maximum.

Kvarteto Milan Jagnešák, Petr Nárovec, Lukáš Kožienka a Juraj Mokráš nepostúpilo v nedeľu do finálnej štvrtej jazdy, keď ho od poslednej 20. postupovej priečky delilo 1,1 s. Nechalo však za sebou Japoncov, Poliakov a dokonca i tretiu kanadskú posádku. Viac sa zrejme vzhľadom k daným podmienkam ani dosiahnuť nedalo. Slováci totiž štartovali s nevýhodným číslom 28, s ktorým sa v areáli Sanki na Červenej Poľane na špecifickej trati nedali robiť zázraky.

"Keď sme si vyžrebovali číslo 28, vedeli sme, že to bude ťažké. Dráha v Soči je špecifická tým, že sa totiž v jednotlivých úsekoch postupne spomaľuje. V porovnaní s inými traťami vo svete nie je nikde inde taký rozdiel v rýchlosti prvej a poslednej posádky. Trať bola vypreparovaná a snehovou kašou na nej ešte zahladili nerovnosti. Ťažko sa prebojovávalo dopredu," povedal pre TASR Jagnešák. Ďalším výrazným hendikepom boli zdravotné problémy. Choroba a ťažkosti s brušným svalstvom na poslednú chvíľu vyradili Martina Tešoviča, ktorého tak nahradil v kokpite Petr Nárovec. "Samozrejme, Martina hnevá, že nemohol štartovať. Päť rokov to so mnou ťahal, boli sme jediní dvaja ľudia, ktorí na Slovensku držali boby pri živote. Pri nás sa za tú dobu vymenilo 'milión' atlétov." Vysoká teplota ovplyvnila aj výkon brzdára Juraja Mokráša. "Choroba z neho vytiahla energiu. Prejavilo sa to najmä na štarte. Tam som čakal, že budeme mať o päť stotín lepší čas," vyslovil sa Jagnešák, ktorý je zároveň šéfom Slovenského zväzu bobistov.

Pri svojom štvrtom štarte pod piatimi kruhmi veľmi túžil vylepšiť najlepšie umiestnenie slovenských štvorbobov na ZOH - 20. miesto z Turína 2006. Okolnosti však boli proti. Jagnešák sa veľmi spoliehal, že bude môcť v Soči vyskúšať miestny ľadový trenažér, ten však ruskí organizátori nakoniec ani nespojazdnili. "Ináč by som sem neprišiel tak skoro. Stále sme behali na sucho a cvičili v posilňovni, čo nám zobralo veľa energie. Trenažér nakoniec odstavili, aby nezvýhodňovali ostatné krajiny, a dovolili v ňom trénovať iba Rusom. Bol som z toho dosť vytočený. V trenažéri sme chceli urobiť aspoň 5-6 tréningov, mali by sme ako partia zbehaných 30-40 štartov a ten výsledok na tom štarte mohol byť podstatne iný," hneval sa 44-ročný skúsený pilot.

"Myslím si, že sme urobili všetko pre to, aby sme boli úspešní. Vydali sme zo seba sto percent. Je však ťažko sa porovnávať s krajinami, v ktorých majú vypracované rozvojové programy, kde majú skúsených trénerov a najmä peniaze. Ja som tu bol bez trénera, počas celej olympiády improvizoval, síce som chodil s Lotyšmi po dráhe a študoval línie, ale to je málo," pokračoval Jagnešák. Dvojité víťazstvo domáceho veterána Alexandra Zubkova ho neprekvapilo. "Dráha bola kvázi pripravená pre jedného pilota, ktorý to nakoniec aj vyhral. Rusi domácu dráhu dokonale poznali, absolvovali na nej tristo tréningových jázd, kým ja iba šesť, teda ak nepočítam tri jazdy, ktoré nám dodatočne umožnili absolvovať po tom, čo sa mi zlomil zadný rám na boboch."

Najväčším zadosťučinením sú pre Jagnešáka slová uznania, ktoré dostáva od iných kolegov. "Za nami skončili Japonci, ktorí jazdia spolu štyri sezóny a takisto majú skúseného pilota Hirošiho Suzukiho, ktorý sa predstavil na piatich olympiádach. Takisto sme zdolali aj Poliakov s pilotom Dawydom Kupczykom, bývalým juniorským vicemajstrom sveta, ktorý jazdil vo Svetovom pohári na 12.-13. mieste. Kanaďania, profesionáli, ktorí majú okolo seba tím 30-40 ľudí, tiež skončili za nami. Objektívne, hanbu sme si neurobili, čo mi potvrdili aj víťazní Rusi. Bohužiaľ, nemôžem povedať, že som spokojný s umiestnením. Čo ma ale teší, že chalani vydali absolútne maximum, aj napriek tomu, že boli chorí. Výkonmi sme viditeľne nezaostávali. Myslím si, že aj mne sa podarilo urobiť celkom pekné jazdy. Môžem povedať, že som si schuti zajazdil a ako pilot som bol stopercentne pripravený."

Jagnešák už dávnejšie avizoval, že olympiáda v Soči bude jeho poslednou. To, že sa s bobovým športom definitívne lúči, potvrdil v nedeľu aj v rozhovore pre TASR. "Na tom rozhodnutí niet čo meniť. Už ma neprehovorí k návratu ani môj priateľ, monacké knieža Albert II. Mám už svoj vek a kopec iných životných priorít. Bol by som rád, keby sa našli iní ľudia, ktorí by to od nás prebrali. Rád im v tom pomôžem," povedal Jagnešák. Ako vraví, k pokračovaniu mu chýba najmä motivácia. "Na Slovensku si málokto vážil, čo sme urobili. Málokto si uvedomuje, koľko stresu tento šport obnáša a čo všetko si to vyžaduje. Je tu toľko neprajníkov, ktorí nám to veľakrát znechutili. Ja som boby nikdy nerobil kvôli sláve či zisku. Práve naopak. Na chalanov som býval prísny, tvrdý, lebo mi vždy záležalo na výsledkoch a vždy som chcel, aby sme dôstojne vystupovali a reprezentovali Slovensko," dodal Jagnešák, ktorý si v nedeľu vychutnal v Soči aj záverečný ceremoniál.