Slovenský futbal má za sebou dôležité momenty, ktoré ovplyvnia jeho najbližšie roky. Po volebnej konferencii sa vlastne nič vo vedení nezmenilo, no v nedeľu už sa vyplakávalo po žrebovaní nad osudom, tiež nič nové.

Komentár Filipa Chudého

Počas doznievajúcej olympiády trochu zaniklo, že SFZ má (staro)nového prezidenta a prakticky to isté vedenie na najbližšie štyri roky. Volebná konferencia v Poprade vlastne ani volebná nebola, pretože nebolo o čom formou voľby rozhodovať. Takmer na všetky posty bol jeden kandidát a hotovo. To nie je dobrý obraz o našom futbale, či sa to „víťazom“ páči, alebo nie. Hádam si náš futbal za najbližšie štyri roky strelí menej vlastných gólov a všetci budú ťahať za jeden koniec povrazu, ale kto tomu aj verí?

V piatok sa teda potvrdilo, kto náš futbal povedie naďalej a už v nedeľu prišlo niečo emotívnejšie. Žreb ME 2016 bol pre čerstvo odklepnutých funkcionárov tým najdôležitejším, čo ich z externého pohľadu počas najbližších štyroch rokov čakalo. Oni totiž budú v značnej miere posudzovaní od toho, ako naša reprezentácia bude hrať. Futbalový národ totiž nezaujíma ich každodenná práca, ich zaujíma výsledok jedenástky futbalistov v národnom drese. A pre zväz ako taký, je tiež dôležité, aby naši postúpili na vrcholné podujatie, pretože takúto injekciu by zväzová pokladnica potrebovala.

Výsledok žrebu je známy, pričom mne celkom nie je známy dôvod následného plaču. Vraj Španielov a Ukrajinu sme nechceli, takže je to zlý žreb. A opätovne zvolený člen Výkonného výboru SFZ za trénerov Milan Lešický dokonca otvorene hovorí o dupľovanej katastrofe, keďže nám vraj šťastie neprialo ani pri poradí zápasov. Dokonca už začal rozmýšľať o tom, že na konci tohto roka môžeme byť von z hry o postup.

Pán Lešický toho vo futbale preskákal veľa, aj chápem ako to presne myslel, no tiež by si mal uvedomiť, že on, ako čelný predstaviteľ SFZ, nemôže takéto, bez prepáčenia, keci vyslovovať. Prešli dva dni po voľbách a už tu máme hľadanie výhovoriek na prípadný neúspech. Ešte nevieme ani kde budeme hrať, ale už hľadáme alibi. Čo si majú o tom myslieť hráči a verejnosť? Určite to nebude niečo, čo by ich nainfikovalo optimizmom a vierou vo vlastné sily.

Treba si uvedomiť, že sa nehrá iba o jedno postupové miesto v skupine, ale prakticky až o tri. Preto Slovensku „stačí“ vyhrať všetky zápasy proti slabším (Bielorusko, Macedónsko, Luxembursko) a so silnejšími uhrať aspoň štyri body zo štyroch zápasov. V tom prípade máme istú baráž, kde by sme narazili na našu váhovú kategóriu, a ja sa nebojím povedať, že aj priamy postup. A nech mi nikto nehovorí, že toto nie je schopná naša reprezentácia uhrať.

Lenže namiesto hľadania katastrof, by sme mali nájsť spôsob, ako dostať z reprezentantov všetok ich potenciál. Vo vyhováraní sme dobrí, budeme aj na ihrisku?

V diskusii sa vyjadrite, aký máte názor na výhovorky o nepriaznivom osude?