Na svetlo sveta sa čoraz častejšie dostávajú špekulácie o tom, či kouč slovenskej hokejovej reprezentácie zotrvá na svojom poste, alebo sa s reprezentáciou rozlúči. Naozaj by bolo dobrým krokom českého trénera odpísať?

Komentár Jakuba Mihálika

Slovensko má dobrých hokejistov, ale zlých reprezentačných trénerov. Túto formulku sme počúvali celých dvadsať rokov od vzniku samostatnej slovenskej reprezentácie. Jedinou výnimkou bol vraj Ján Filc. Keď však skončil nastalo opäť hľadanie toho správneho človeka, ktorý by dieru po najúspešnejšom koučovi zaplnil. Najprv to mali byť Slováci. Tí sa však mnohým nepozdávali, lebo nevedeli ukočírovať naše hviezdy. Potom to mali byť zahraniční tréneri, tí sú vraj lepší. Avšak kanadský experiment s Hanlonom nevyšiel. „Zahraničného trénera, ale takého, aby rozumel psychike Slovákov,“ znela ďalšia špecifikácia požiadavok na trénera reprezentácie. A tak prišiel ideálny kandidát, ktorý je zo zahraničia, má dostatočné renomé, charizmu, skúsenosti a schopnosti. A navyše rozumie tej slovenskej psychike, ktorá by mohla byť predmetom celosvetových štúdií ako jeden z novodobých divov sveta. 

Chvíľu to vyzeralo, že toto trénerské zlato, ktoré sme objavili, už z rúk nepustíme. To by sme však neboli my, keby sme si aj tento stav nezačali nezmyselne komplikovať. Médiá sa predbiehajú v špekuláciách o tom, na ktorú lavičku Vujtek zasadne a či dá našej reprezentácii košom ešte dnes alebo až zajtra. Česká repre! Omsk! Slovan Bratislava! Horná Mariková! Jedna kačica za druhou, ktorej zmysel ja osobne nevidím. Majú tieto špekulácie podryť trénerov imidž pred fanúšikmi? Majú naznačiť trénerovi, že ho nechceme? Alebo sú len hlúpym výplodom plátkov, ktorým došli fotky Weissovho tetovania a Šebovej brady, a tak zháňajú senzácie?

Neviem, ako vy, ale ja dúfam, že tréner Vujtek slovenskú lavičku neopustí. Respektíve dúfam, že k tomu nebude prinútený. Pred Soči, v Soči, po Soči, Nšoči, neustále vyskakovali odborníci, ktorí Vujtkovi vyčítali aj nos medzi očami. Lebo Chára vs. Šatan. Akoby sa „hokejovej republike“ zastavil pri týchto dvoch menách svet a neexistovalo nič predtým, ani potom. Ostatní si však pamätáme, že Vujtek prebral reprezentáciu v stave, keď už mnohí ani nechceli reprezentovať. Ostatní si pamätáme, že naša reprezentácia bola v situácii, keď by na olympiádu v Soči nepostupovala priamo. Ostatní si pamätáme, že Vujtek získal s priemerným mužstvom striebornú medailu. Ostatní si pamätáme, že omladil reprezentáciu, dal príležitosť novým, neopozeraným a nevyhasnutým hráčom. 

Vladimír Vujtek je to najlepšie, čo na reprezentačnej lavičke môžeme mať. Po taktickej, ľudskej, zahranično-psychologickej a hocakej inej stránke. Nemôžeme neustále naháňať nejakých neexistujúcich Über-trénerov. Nemôžeme a nemusíme, stačí si uvedomiť, akú kvalitu máme na lavičke dnes. Požičajúc si heslo spred 15 rokov od našich západných susedov, posielam pánovi Vujtkovi odkaz: Děkujeme, neodejtěte!