Jednou z najdiskutovanejších tém uplynulých mesiacov na reprezentačnej úrovni je rozhodnutie útočníka Atlética Madrid, Diega Costu, vymeniť brazílsky reprezentačný dres za ten španielsky. Hodí sa buldog útoku do koncepcie Furie roja? Dokáže byť Španielom nápomocný?

Čakali sme na to niekoľko mesiacov, a tak nečudo, že pred 10 dňami boli všetky zraky uprené na Diega Costu, hoci v zápase nastupovali dvaja poslední majstri sveta, Taliani a Španieli, v kádri ktorých sa predstavili skúsení matadori i vychádzajúce hviezdy španielskeho a talianskeho futbalu. Najviac však zaujímal Diego Costa, donedávna futbalista považovaný za bojovníka bez výraznejšieho talentu, vhodný na čiernu robotu pre priemerný tím, dnes však jeden z najuznávanejších kanonierov futbalovej Európy. 

Práve jeho kvalitatívny prerod spôsobil, že hoci do minulej sezóny nepútal výraznejšiu pozornosť ani len svojej rodnej krajiny, v tejto sa o jeho služby strhol reprezentačný boj dvoch kandidátov na titul majstra sveta. 

Costa dal Brazílčanom košom z trucu, keďže ho roky prehliadali, a tak si mohol mydliť ruky Vicente Del Bosque, tréner Španielov. Napriek tomu, že sa už prakticky od septembra vedelo, že Costa svoju reprezentačnú budúcnosť spojí s Furiou roja, reprezentačného debutu sa dočkal prekvapivo až v marci, v poslednom zápase pred tým, ako sa musia reprezentační tréneri rozhodnúť, koho zaradia do nominácie na nezadržateľne sa blížiaci svetový šampionát. Diego Costa tak nemal veľa šancí presvedčiť Del Bosqueho, že na šampionát patrí. Navyše, v zápase proti Talianom statný Brazílčan akoby nevedel nájsť spoločnú reč so stredopoliarmi, ktorí presadzujú štýl tiki-taka. Costa bol slabý na lopte, slabý v kombinácii, slabý v hľadaní svojho prirodzeného priestoru. V jedinom zápase pred zverejnením nominácie tak sklamal. Napriek tomu má pravdepodobne isté miesto v tíme obhajcov majstrovského titulu. Ako to?

Španielsko nie je v útoku to, čím bývalo na ME 2008, za čias ľúbezného herného štýlu Luisa Aragonesa (česť jeho pamiatke). V tom období tvorili Fernando Torres a David Villa najlepšiu útočnú dvojicu na svete. A zatiaľ, čo dnes, ani Torres, ani Villa nie sú práve najstarší, vôbec nie je isté, či sa vôbec dostanú do Brazílie. Tak slabá je ich forma. Za nimi to tiež so španielskymi útočníkmi nevyzerá ružovo. Fernando Llorente tento rok často vyťahuje Juventus z minikrízy, v reprezentácii mu však  ruže nekvitnú. Alvaro Negredo udivoval po prestupe v Manchestri City, no takisto nemal čas udomácniť sa v La Selección. Soldado v Tottenhame zatiaľ  nepresvedčil, Michu je viac zranený ako k dispozícii a navyše odohral takisto príliš málo zápasov na najvyššej úrovni.  Španieli jednoducho útočníkov zanedbávali, na súperov stačili s útočnou formáciou tvorenou stredopoliarmi. Minuloročný Pohár konfederácií však ukázal, že tie časy sú preč. Brazílčania Španielov doslova uštvali svojou agresivitou, tlakom a zarputilosťou, čím dali svetu recept na to, ako španielske „hračičky“ poraziť. Vtedy Del Bosquemu zasvietil červený alarm a vtedy si skúsený lodivod uvedomil, že potrebuje niekoho, kto sa bude so súperom biť o každý centimeter, niekoho, kto sa nebojí rozdať ani utŕžiť rany, niekoho, kto urobí kopu čiernej roboty, niekoho ako Diego Costa. Veď kto iný je na niečo také vhodný, ako hráč, ktorého prezývali buldog. 

Preto je Del Bosque ochotný podstúpiť riziko v podobe zaradenia Diega Costu do nominácie, hoci odohral jediný reprezentačný zápas, aj ten nevydarený. Costa nie je tiki-taka hráč, v zostave Španielska pravdepodobne nestretne žiadneho spoluhráča z Atlética, ktorý by mu vyhovel, no keď príde jeho moment, súpera potopí, ako tento týždeň AC Miláno. Costa prináša do hry Španielska novú dimenziu, niečo, čo ešte súper nemá dostatočne naštudované. Costa je veľkým španielskym riskom. Možno zneguje akúkoľvek invenciu štýlu tiki-taka, bude zavadzať hravým stredopoliarom, či vezme miesto niekomu ostrieľanejšiemu a sám nič nepredvedie. No, ak si zvyšok tímu zvykne na bojovníka na hrote útoku, môže Costa zo svojej domoviny do svojej novej vlasti priniesť titul.