Bratislava 30. marca (TASR) - V šachovej komunite sa Ján Plachetka pohybuje bez prestávky už takmer šesť desaťročí. Ziskom najvyššieho medzinárodného titulu veľmajstra (GM) sa stal prvým slovenským šachistom v povojnových dejinách, ktorému sa tento individuálny honor podarilo dosiahnuť. Medzinárodná šachová federácia (FIDE) mu ho oficiálne udelila v roku 1978 na kongrese v Buenos Aires.

Kariéra Jána Plachetku (nar. 18. februára 1945 v Trenčíne) je pretkaná početnými hráčskymi i trénerskými úspechmi. Bol členom československého družstva (Vlastimil Hort, Jan Smejkal, Ľubomír Ftáčnik, Ján Plachetka, Vlastimil Jansa, Jan Ambrož, nehrajúci kapitán Miroslav Filip), ktoré na Svetovej šachovej olympiáde vo švajčiarskom Luzerne (1982) získalo strieborné medaily.

Počas svojej bohatej kariéry vyhral okolo 30 významných turnajov, ako tréner sa podieľal na výchove mnohých súčasných reprezentantov. Z nich najvýraznejšie sa presadili Regina Theissl Pokorná, Eva Repková, Zuzana Borošová a Tomáš Petrík. Za celoživotné pôsobenie v duchu fair play mu vlani udelili Cenu Klubu Fair Play Slovenského olympijského výboru, je spoluautorom publikácie o šachových olympiádach. Ani dôchodkový vek mu nebráni stále sa aktívne zapájať do šachového diania. Okrem práce štátneho reprezentačného trénera hrá slovenskú extraligu za družstvo ŠK Liptov Liptovský Mikuláš, v rakúskej lige už od roku 1988 vypomáha Austrii Viedeň.

"Nežil som chladným vypočítavým životom šachového profesionála, niekedy som pre úspech neurobil maximum. Ale neľutujem to...," priznal Ján Plachetka v rozhovore, ktorý je súčasťou multimediálneho projektu TASR Osobnosti: tváre, myšlienky.

- Prečo u Vás zvíťazil šach nad futbalom, hokejom, resp. medzi chlapcami inými populárnejšími športovými odvetviami?

"V chlapčenskom veku som inklinoval ku všetkým možným športom. Hrával som futbal, bavilo ma plávanie, ale napríklad aj turistika a v zime korčuľovanie. K šachu som sa dostal úplnou náhodou. Mal som osem rokov, boli sme s rodičmi na chate v Drietome. Jedného dňa vonku pršalo, nedalo sa nič robiť, iba sedieť vnútri. Otec nám preto chcel vyplniť voľný čas, vytiahol zo šuplíka šachovnicu a začali sme hrať. Ďalšie šachové základy som pochytil od strýka a neskôr od suseda, s ktorým som hrával voľné partie a celkom nás to bavilo. Prelomovým momentom bolo, keď som sa zapísal do šachového krúžku na základnej škole v Trenčíne, ktorý viedol pán profesor Karol Kosík. Bol to nadšený šachista, organizátor žiackych šachových turnajov. Mne sa hneď na prvom takomto turnaji podarilo skončiť na delenom druhom mieste, hoci som bol mladší ako moji súperi. Už vtedy mi veľa ľudí hovorilo, že mám talent. V začiatkoch mi pomohol aj nedávno zosnulý Rudo Meliš, ktorý bol dušou šachového života nielen v Trenčíne, ale i na západnom Slovensku. Spomínam si tiež na to, ako som tajne chodieval do kaviarne Tatra a sledoval štamgastov, ktorí hrajú medzi sebou šach. Mal som dobrý pozorovací talent a aj od nich som sa mnohému priučil."

- Údajne ste si ako malý chlapec vyslúžili verejnú pochvalu od medzinárodného majstra a neskôr uznávaného športového novinára Júliusa Kozmu. Ako prišlo k Vášmu stretnutiu?

"V Trenčíne sa konalo semifinále majstrovstiev republiky a v rámci neho dnes už nebohý IM Július Kozma odohral simultánku so 40 šachistami miestneho oddielu TTS Trenčín. Ako školákovi sa mi podarilo v peknej partii nad ním zvíťaziť. Pán Kozma mi s noblesou pre neho typickou pogratuloval a povedal, že zo mňa niečo bude. Najviac ma však potešilo, že nechal túto partiu uverejniť v denníku Šport, kde mal šach svojho času pravidelnú rubriku. Ukázal tým svoj veľký ľudský rozmer a mňa ako mladého začínajúceho šachistu veľmi povzbudil. Už onedlho po pochvale od takejto významnej šachovej osobnosti prišli moje prvé víťazstvá na dorasteneckých turnajoch, krajských majstrovstvách a podobne."

- Čo nesmie chýbať dobrému šachistovi?

"Prirodzená inteligencia a výborná pamäť. Musí byť praktický hráč, mal by mať v sebe bojové vlohy. Tie mnohým šachistom chýbajú a preto sa viac venujú estetike šachu ako turnajovému hraniu. Silný hráč by mal byť fyzicky a duševne zdravý, vytrvalý a hlavne musí mať rád šach. Ak chce byť úspešný, nesmie mu chýbať energia. Tá je podľa môjho názoru najdôležitejšia zo všetkých atribútov, pretože šach je otázkou vnútornej energie a vyžaduje si niekoľkohodinové pekelné sústredenie. Hráč si nemôže dovoliť ani chvíľkový výpadok. Partia trvá v priemere 3-4 hodiny, ale nezriedka sú aj 5-6 hodinové i dlhšie. Jeden chybný ťah, dajme tomu po štyroch hodinách hrania, môže znamenať fatálne následky a vtedy už pomôže vrátiť sa späť len chyba súpera. Partia tým však stratí svoju logickú niť."

- Koľko času by mal venovať šachista tréningu?

"Je to individuálne, tak ako v každom inom športe. Niekomu to páli viac, inému menej. Povedal by som, že denne by sa mal šachista venovať tréningu od štyroch do ôsmich hodín. Ak niekedy v daný deň netrénoval, je dôležité, aby celkom nevypadol z diania. Neustále musí šachom žiť."

- Čím ste ako šachista vynikali? Akou taktikou ste zdolávali súperov?

"Bol som veľmi univerzálny šachista. Niekto je silný teoretik a kvalitné postavenia dosahuje už po otvorení. Teda ešte predtým, ako začne partia naplno žiť. Taký som ja nikdy nebol. Teoretici majú úzko vyhranený systém, ktorý poznajú do detailov. Nedisponoval som takými hlbokými znalosťami, skôr naopak, mal som širší diapazón herných variantov, vedel som improvizovať. Človek nie je počítač, aby dokonale ovládal oboje. Aj preto som mal neskoršie dobré výsledky ako tréner, lebo som trénoval rôznorodých šachistov, z nich každý mal iný systém hry a ja som sa mu vedel ľahšie prispôsobiť. Ďalšou mojou silnou stránkou bola podnikavosť, nevedel som hrať 'mŕtve pozície', stáť na mieste a lavírovať, pomaly si vylepšovať figúrky. Naopak, v mojich partiách sa vždy niečo dialo. Do súpera som sa zadrapil a vytváral hrozby. Niekedy neboli dostatočne silné, ale súperi sa pri každom ťahu museli báť. Ako taktik som bol veľmi silný, preto súperovi hrozilo, že mu odniekiaľ môže priletieť facka."

- Ako si spomínate na obrovský úspech, ktorým bolo 2. miesto na olympiáde v Luzerne v r. 1982?

"Išli sme do Švajčiarska nasadení na 7. mieste. ZSSR bol jednoznačný favorit, lebo do roku 1978 vyhrával všetky olympiády. Silné tímy malo v Luzerne aj Maďarsko, Juhoslávia, USA, taktiež Bulharsko, Holandsko, Anglicko a Francúzsko. V súvislosti s Luzernom je dôležité poznamenať, že korene nášho úspechu siahajú do 60-tych rokov. Štátnym trénerom sa vtedy stal František Pithart, ktorému sa v Prahe podarilo skoncentrovať silných mladých hráčov. Trávil s nami veľa času nielen popri šachu, ale sme sa vedeli spolu aj zabaviť. Inými slovami - žili sme ako kolektív aj mimo šachovnice. Zišli sme sa veľmi silná generácia hráčov a dosiahli sme maximum, lebo Sovieti s tromi či štyrmi veľmajstrami vo svojom strede, tí boli neprekonateľná prekážka. Preto sme druhé miesto z Luzernu vnímali, akoby sme boli víťazmi olympiády. Celý turnaj sme odohrali vyrovnane, rozhodujúcu partiu s Anglickom sme zvládli. Z individuálneho hľadiska to bola veľmi úspešná olympiáda, získal som 6 z 8 bodov, päť partií som vyhral, dve remizoval a len raz prehral."

- S kým ste odohrali svoj "životný zápas"? Ako si spomínate na jeho priebeh?

"Pamätných partií bolo veľa. Spomeniem si na tú, v ktorej som na turnaji v poľskej Polanici-Zdrój splnil prvú veľmajstrovskú normu. Bol som spotený a unavený, ale šťastný, že som dosiahol svoj veľký športový životný cieľ. V roku 1978 na kongrese v Buenos Aires mi po splnení troch týchto noriem udelili titul Grand Master a stal som sa prvým Slovákom, ktorému sa to podarilo. V Čechách v tej dobe boli minimálne štyria veľmajstri. Dva roky po mne získal titul GM Ľubomír Ftáčnik, o desať rokov ďalší Slovák Igor Štohl. V súčasnosti už máme na Slovensku ďalších veľmajstrov, za všetkých spomeniem Jána Markoša, Petra Michalíka, Tomáša Petríka. Ďalšiu významnú partiu som odohral v poslednom kole spomínanej olympiády v Luzerne. Hral som s čiernymi figúrkami proti holandskému veľmajstrovi van der Wielovi. Na zisk striebra stačilo, aby som remizoval, v prípade prehry sme mohli spadnúť na tretie miesto. Ostatné zápasy sa už skončili a tak okolo môjho stola vládla nervózna atmosféra. Partiu som s prehľadom zremizoval a tešili sme sa zo striebra."

- Vediete si štatistiku partií? Koľko ich počas kariéry bolo a akú máte bilanciu?

"Databáza Chessbase eviduje 2635 mojich publikovaných partií, ale napriek všetkej snahe to určite nie je celkové číslo. Odhadujem, že ich je dvojnásobne viac. Myslím, že 5000 je reálne číslo. Čo sa týka bilancie, tú môžem taktiež len odhadnúť tak, že 50 percent tvorili remízy, 35 percent boli víťazstvá a 15 percent prehry."

- Kto je podľa Vás najlepším šachistom všetkých čias?

"Geniálnych šachistov je veľa a nie sú to iba majstri sveta. Napríklad Viktor Korčnoj, Samuel Reševskij či Vassilij Ivančuk sú šachisti, ktorí sa nikdy nestali majstrami sveta, no podľa mňa sú géniovia. Šachový svet však pozná len svojich 'kráľov'. Ťažko je porovnať niekoho, kto žil pred 100 rokmi so súčasnými veľmajstrami. Jose Raul Capablanca a Alexander Alexandrovič Alechina boli iní ako Bobby Fischer, Anatolij Karpov či Garry Kasparov. Každá doba mala svojich géniov."

- Kto je najlepším hráčom súčasnosti?

"Bez debaty nórsky veľmajster Magnus Carlsen. Potvrdil to vlani ziskom titulu majstra sveta, keď zdolal obhajcu titulu Inda Višvanathana Ananda. Už pred týmto zápasom však dosahoval najlepšie turnajové výsledky a mal dlhodobo najvyšší elo-rating. Ten je najobjektívnejším meradlom kvality."

- Aký je rozdiel medzi šachovým velikánom Garrym Kasparovom a Carlsenom?

"Kasparov hral elegantnejšie, pre diváka boli jeho partie neuveriteľne atraktívne. Carlsen má iný prejav. Povedal by som, že je až nudný v tom, ako stále vyhráva. Darí sa mu to vďaka ohromnej vytrvalosti, jeho silnou zbraňou sú koncovky. Kasparov bazíroval na kvalitnej príprave, mal okolo seba viacerých vynikajúcich spolupracovníkov, s ktorými analyzoval varianty na špičkové zápasy niekedy až do 30. ťahu. Carlsen je zasa hráč, ktorý absolútne na príprave netrvá, na veľké turnaje si údajne ani neberie osobný počítač. Tento mladý Nór má však ohromný talent a neskutočnú pamäť, dokáže vo vyrovnanej pozícii lavírovať, skvele sa orientuje a hrá vynikajúco technicky. Šachovému svetu môže dlho vládnuť, aj keď dnes už je ťažšie udržať si titul takú dlhú dobu ako v minulosti, lebo zápasy o majstra sveta sa konajú častejšie."

- Verejnosť vníma šachistov ako svojráznych čudákov. Akí naozaj sú?

"Mnohí si myslia, že šachisti sú zadumaní ľudia, či roztržití géniovia žijúci vo svojom vlastnom svete. Pripúšťam, že sa medzi nami nájdu aj takí, ale dnes predsa vo veľkom hrajú šach najmä mladí moderní ľudia. A tí sa takisto vedia zabaviť ako ich 'obyčajní' rovesníci-nešachisti. Mnohí šachisti majú komplikované povahy a skutoční šampióni aj poriadnu dávku egoizmu. Na ceste za slávou sa nepozerajú doľava či doprava."

- Akú máte obľúbenú figúrku?

"Vždy som rád hral s dvojicou strelcov. Chápal som ich výhody. Vedel som, že sú to ďalekonosné batérie a to, akú spúšť dokážu narobiť. Nerád som sa ich v zápasoch zbavoval, no musím priznať, že v poslednej dobe sa mi zapáčilo hrať aj s jazdcami. Vplyv na to má aj moja drahá manželka, lebo keď je so mnou na nejakom turnaji a nevidí na mojej strane jazdca, vyčítavo mi dokáže prehovoriť do duše, že 'kde som nechal koníky'. Takže sa aj kvôli nej snažím dbať na to, aby tam koníky boli, pekne skákali a robili súperovi poriadny cirkus."

- Aká veľká je výhoda hráča, ktorý hrá s bielymi figúrkami?

"S čiernymi kameňmi sa musí hrať opatrne. Nepoznám šachistu, ktorý by hral radšej s čiernymi figúrkami ako s bielymi. Prirovnanie je jednoduché - biele figúrky sú pre šachistu rovnaká výhoda ako pre futbalistu domáce prostredie."

- Prejdime k trénerskej práci. Ako ste si viedli v tejto pozícii?

"Pôvodne som sa špecializoval na ženskú reprezentáciu, ktorú som viedol na viacerých olympiádach a majstrovstvách Európy. Menovite to boli Eva Repková, Zuzka Štočková-Hagarová, Regina Theissl Pokorná a Zuzka Borošová. Dnes sú to všetky uznávané veľmajsterky. V tejto, pre mňa ideálnej zostave, obsadili na olympiáde v Calvii 1994 výborné siedme miesto. Najväčším a doteraz neprekonaným úspechom sú však zlaté medaily z ME v Batumi 1999. V tom istom roku Regina vyhrala aj individuálne ME v kategórii junioriek do 20 rokov. Vo funkcii štátneho trénera, ktorú som zastával šesť rokov, som sa venoval aj ďalším talentovaným mladým šachistom, z ktorých potom vyrástli budúci reprezentanti. Z nich sme najintenzívnejšie pracovali najmä s Tomášom Petríkom, ktorý spolu s Reginou a Zuzkou Borošovou boli vari mojimi najvýraznejšími zverencami a vytvorili sme si aj pekné medziľudské vzťahy. Spomenul by som aj exotické štyri roky v Tunisku, kde som pôsobil vo funkcii štátneho trénera a podarilo sa mi vychovať plejádu mladých talentov pre generačnú výmenu v olympijskej reprezentácii. S viacerými z nich sa občas stretávame na olympiádach a radi spomíname na spoluprácu. Pozitívne vzťahy stále trvajú a to je dobre."

- Ktoré partie najviac utkveli vo Vašej pamäti?

"Boli to štyri stretnutia s Michailom Talom. Tento fenomenálny sovietsky šachista vyletel na šachové nebo ako meteor. V rokoch 1960-1961 bol majstrom sveta, keď v súboji o titul zdolal klasika Michaila Botvinnika. Verejnosť sa vtedy rozdelila na dva tábory. Nebolo možné stavať sa k Talovi ľahostajne, lebo bol veľkou osobnosťou a ja som mal tú česť odohrať s ním štyri partie, ktoré sa skončili remízami. Boli to pre mňa pamätné súboje, lebo Tal bol nielen môj najčastejší, ale aj najobľúbenejší súper. Herne sme si boli podobní a ja som sa proti nemu dokázal vyburcovať k 200-percentnému výkonu. Vážim si tiež to, že som vyhral okolo 30 turnajov. Medzi tie najvýznamnejšie patrili triumfy vrátane delených prvých miest v Polanici-Zdrój (1975), Prahe (1984), Štrasburgu (1985), Métach (1986 a 1987), v Paríži (1989). Posledné dva turnajové tituly som dosiahol v chorvátskom Umagu v roku 2006 a o dva roky neskôr v belgickom Charleroi."

- Šach Vám priniesol kamarátov, pekné chvíle, úspechy. Čo Vám vzal?

"Šach je špecifický v tom, že turnaje trvajú väčšinou dva týždne. Byť takú dlhú dobu odcestovaný je veľká rana pre rodinu. Mnoho mojich kolegov-šachistov sa kvôli tomu rozviedlo. S odstupom času si uvedomujem, že v ťažkých chvíľach odlúčenia od rodiny bola moja manželka vystavená veľkej záťaži. Niesla bremeno udržať rodinu pohromade a starať sa o deti, keď som bol mimo. Niekedy, keď to bolo možné, ale nestávalo sa to často, som ju brával so sebou na turnaje. A párkrát sme išli dokonca aj s deťmi. Znižoval som si tým šance na celkový úspech, ale zasa sme mali pekný výlet či dovolenku."

- Ako sa spätne pozeráte na Vašu kariéru?

"Pripomína mi defilé nevyužitých šancí. Mnohé dobre rozohrané turnaje som pokazil, neurobil som v nich všetko pre úspech. Niežeby ma to dnes príliš zožieralo, ale musím priznať, že som niekedy nepristupoval k príprave a režimu profesionálne. Na druhej strane som viac žil ako niektorí kolegovia, ktorí sedeli dlhé hodiny za šachovnicou. Mojím životom nebol len šach - nežil som chladným vypočítavým životom šachového profesionála."

- Plány do budúcnosti?

"Nerád by som úplne vymizol zo šachového prostredia. Pokiaľ budem užitočný, zahrám si ešte extraligu. Ale uvedomujem si, že na špičkovej úrovni to bude každým rokom zložitejšie. Ako som vravel, šach je veľmi namáhavý na psychiku. Pravdepodobne mojou poslednou akciou vo funkcii kapitána mužského tímu bude olympiáda v Nórsku, ktorá sa koná v auguste tohto roka. Čo bude ďalej, o tom rozhodne predovšetkým zdravie."

Rozhovor so slovenskou šachovou legendou Jánom Plachetkom je súčasťou multimediálneho projektu Osobnosti: tváre, myšlienky, v rámci ktorého prináša TASR každý týždeň rozhovory, fotografie a videá osobností slovenského, európskeho i svetového politického, spoločenského, ekonomického, športového a kultúrneho života.