Vstupujeme do konečnej fázy v boji o titul v anglickej Premier League. Ten prináša tento rok ešte väčšiu zábavu ako roky predtým. Prečo?

Komentár Jakuba Mihálika

Na začiatku sezóny sme sa tešili z Mourinhovho návratu do Anglicka. Očakávali sme opäť jeho mediálne hrátky, ktoré nás pobavia. The Special One nás nesklamal a baví nás svojim typickým spôsobom. Cez týždeň podrobil kritike Paríž Saint-Germain, s ktorým odohral prvý štvrťfinálový duel v Lige majstrov. Podľa Mourinha sú praktiky PSG nespravodlivé, keď údajne porušujú Financial Fair-Play, pravidlo, ktoré prikazuje klubom minúť len toľko, koľko zarobia. A túto situáciu samozrejme využil na to, aby si kopol do svojho rivala v boji o titul, Manchester City. Citizens vraj svojimi nákupmi evidentne šliapu po pravidlách UEFA, vďaka ropnému kapitálu zo zahraničia. Koľký to paradox (paradox číslo 1) od muža na lavičke Chelsea, ktorá ešte pred pár rokmi ukázala cestu práve klubom ako City, či PSG a ktorá dodnes na prestupoch práve nešetrí. 

Mourinhovi však musíme odpustiť, keďže je to ďalšia z jeho rozohraných hier s médiami, fanúšikmi a samotnými hráčmi. Mindf*ck sa tomu hovorí v angličtine a keby sa udeľoval v tomto odbore nejaký titul, Mourinho by bol jeho prvým držiteľom. Mourinho totiž týmito výrokmi opäť prehlbuje pocit vo fanúšikoch, že Chelsea vlastne na titul nemá, veď súťaží s finančným obrom. Že Chelsea je vlastne chudobným príbuzným City, outsiderom, ktorý je rád aj za tú pozíciu, ktorú má. Zároveň si vytvára alibi pre to, keď sa spolufavoritovi titul v záverečných kolách získať nepodarí a prirodzene, sníma tlak z hráčov. 

Táto hra však môže Mourinha stáť draho. Stavanie sa do pozície, v ktorej v podstate nemôžete vyhrať titul, pretože City majú veľa peňazí a porušujú Financial Fair-Play, má jednu trhlinu. Titul totiž môže získať okrem City aj Liverpool. Liverpool je vo fáze ešte väčšej prestavby ako Chelsea. Začínal z horšej štartovacej čiary a zďaleka nemíňa na prestupy také horibilné sumy ako City a v konečnom dôsledku ani Chelsea. Ak by vyhral titul Liverpool, Mourinhove alibi o nemožnosti konkurovať arabským peniazom na ihrisku, by razom padli. Už by nemohol povedať, že urobil všetko, čo sa dalo, no peniaze boli silnejšie. Nie je v tom však sám, pretože podobne je na tom aj Arsene Wenger na lavičke Arsenalu. Ten dostal pred sezónou žiadané financie na prestupy. Pri trápení Manchestru United a Tottenhamu mal k dispozícii všetky tromfy na to, aby mohol súťažiť o titul. Zlyháva.

A tak sa dočkávame v Premier League paradoxných situácií (paradox číslo 2), v ktorých v snahe  o zachovanie svojej tváre proti konkurencii a pred vlastnými fanúšikmi, tímy často držia palce iným tímom, s ktorými by sme si to inokedy nevedeli predstaviť. Nepriateľ tvojho nepriateľa je tvoj priateľ. Chelsea pred niekoľkými dňami mocne držala palce svojmu veľkému mestskému rivalovi, Arsenalu, aby obral Manchester City o body v zápase na Emirates stadium. Liverpool potichu v mysli chcel, aby jeho nenávidený nepriateľ United vyhral v boji proti City, Wenger s Mourinhom držali palce mestskému rivalovi z White Hart Lane, aby porazil Liverpool, a tak ďalej. 

Nie, nechcem túto situáciu kritizovať. Je to do istej miery logické. Práve naopak, takéto hry fanúšikov futbalu musia baviť. Boj o titul plný paradoxov, chudobnejšie tímy predčínajúce finančných gigantov, psychologické čachre. To všetko s radosťou sledujeme, to všetko robí z Premier League to, čím je.