V rubrike Slovenské enklávy v NHL si zaspomíname na doby, v ktorých slovenskí hokejisti vládli zámorským klubom. Kto bol predchodcom spojenia Tatara s Jurčom v Detroite? Kto urobil slovenskému hokeju v Zámorí meno? V prvej časti si pripomenieme neuveriteľnú slovenskú ekipu v drese St. Louis Blues z prelomu tisícročí.

Písal sa rok 1996. Slovenský hokej práve absolvoval svoju premiéru medzi svetovou elitou na majstrovstvách sveta A kategórie. Absolvoval ju aj nádejný, 21-ročný Pavol Demitra, ktorý v onej sezóne bodovo explodoval v AHL, keď zaznamenal 81 bodov v 48 zápasoch a nesklamal ani v drese Ottawy, za ktorú si pripísal 17 bodíkov v 31 zápasoch. Nesklamal ani na onom šampionáte, keď vsietil svoj historicky prvý gól v seniorskej reprezentácii, ktorý dal symbolicky USA. Práve klub z USA, St. Louis Blues, pár týždňov po skončení šampionátu zavolal svojmu skautovi, aby sa informoval o nádejnom dubnickom rodákovi, plánoval totiž jeho výmenu. Tým skautom bol Peter Šťastný. Demitru mohol len a len odporučiť. Týmto momentom sa odštartovala „slovenská éra“ v histórii St.Louis Blues. 

Pavol Demitra bol prvým dielom skladačky spod Tatier, ktorú v zákulisí režíroval Peter Šťastný. V klube vydržal najdlhšie, až osem rokov, a bol základným kameňom tohto tímu až do výlukovej sezóny 2004-2005, po ktorej sa do NHL vrátil v drese Los Angeles. 

Demitrov prestup nepútal veľkú pozornosť. Európskym štýlom hrajúci hokejista bol draftovaný tri roky predtým až z 227. miesta. Okamžite sa však stal oporou Blues a zaujal ako nízko draftovaný hráč natoľko, že sa vedenie klubu čoraz častejšie obracalo na Petra Šťastného so žiadosťou o radu. V priebehu ďalších troch rokov Blues draftovali troch Slovákov, Petra Smreka, Andreja Podkonického a Ladislava Nagy, a keď pripočítame o rok skôr draftovaného Handzuša, nedraftovaného Bartečka a z Winnipegu vymeneného Jaroslava Obšuta, dostaneme sa na číslo sedem. Až sedem slovenských hokejistov sa objavilo medzi rokmi 1996-1999 v organizácii St. Louis Blues. Niektorí uspeli viac, iní menej.
Najväčšiu stopu zo všetkých zanechali prirodzene tí najúspešnejší. V sezóne 1998-1999 si v prvom tíme vydobíjali čoraz silnejšiu pozíciu popri, hviezdny štatút naberajúcom, Demitrovi aj Michal Handzuš a Ľuboš Bartečko. V ďalšej sezóne hrali už všetci traja spolu v prvej formácii.

Ich herný štýl okúzlil celú zámorskú hokejovú verejnosť. Krátke prihrávky v útočnom pásme a neustála výmena miest nútila súpera cítiť sa ako na kolotoči. Práve tento štýl im zabezpečil prezývku Cycling Slovaks (Krúžiaci Slováci) a práve tento štýl ich odlišoval od zvyšku NHL. Sezóna 1999-2000 vošla do dejín klubu zo St. Louis, keď ich hraví Slováci priviedli k 114 bodom v základnej časti a Prezidentskej trofeji. Pavol Demitra  po sezóne 1998-1999, v ktorej zaznamenal 89 bodov, nejavil známky spomaľovania a ako pravé krídlo prvej formácie zaznamenal 75 bodov v 71 zápasoch. Centra mu „robil“ Michal Handzuš, ktorý práve v sezóne 1999-2000 zaznamenal svoje kariérne maximum 53 bodov v 82 zápasoch. Na ľavom krídle sa nestratil ani nedraftovaný Bartečko, ktorý sa po farmárskom úvode sezóny dostal k 67 zápasom a 39 kanadským bodom. 

Len málo formácií v tom období zamestnávalo súperove obrany tak, ako lajna spod Tatier. Zámorskí novinári, vyžívajúci sa v označeniach, ktoré majú vstúpiť do histórie, sa doslova predbiehali v originálnych pomenovaniach slovenskej „légie skazy“. Slovak line, Cycling line, či Slovak pack, to všetko boli názvy, ktoré nedali súperom spať a ktoré ťahali St. Louis k historickej sezóne. 

Tŕň v oku ostatných tímov sa rozhodol v závere spomínanej sezóny vytrhnúť hráč Tampy Bay, Brian Holzinger. Ten v jednom zo zápasov nešetrne atakoval najväčšiu hviezdu tímu, Pavla Demitru, ktorý pre otras mozgu zvyšných 10 stretnutí ročníka nedohral a neobjavil sa ani v play-off. Tréner Queneville sa snažil aj v Demitrovej neprítomnosti udržať ducha Slovak line a k svojim krajanom skúšal nasadiť aj Ladislava Nagya, no súperi vycítili slabé miesto technicky zdatných Slovákov, a doslova ich ničili svojou agresívnou hrou, často za hranicou pravidiel. Bez mozgu útočných akcií a fyzicky zastrašení, Slováci v St. Louis nedokázali prejsť cez prvokolovú prekážku v boji o Stanley cup, keď podľahli San Jose v siedmom zápase. Voľní Handzuš a Bartečko ako garde najlepšieho hráča turnaja, Miroslava Šatana, potom dokráčali k historicky prvej slovenskej medaile z MS 2000 v Petrohrade.

Neúspech v play-off sezóny 1999-2000 bol začiatkom konca slovenskej enklávy v St. Louis. Manažment amerického klubu sa domnieval, že za zlyhaním stoji nepripravenosť technických Slovákov na tvrdé boje v play-off a okulahodiaci štýl sa rozhodli zmeniť za typicky americký tvrdý hokej, plný dohrávaných súbojov. Ako prvý sa z organizácie St. Louis pobral Andrej Podkonický, ktorého vymenili na Floridu. Nasledovali Michal Handzuš s Ladislavom Nagyom, ktorí putovali do Phoenixu za Keitha Tkachuka. Na opačnú stranu USA smeroval Peter Smrek, ktorého vymenili do New Yorku Rangers. Celú sezónu 2000-2001 vydržal v klube Bartečko, no po nej sa už musel sťahovať do Atlanty. Klub sa zbavil aj Jaroslava Obšuta, ktorý po odchode Raya Bourqua do dôchodku, mal pomôcť defenzíve Colorada. Posledným Slovákom v St. Louis tak ostal muž, ktorý stál na začiatku formovania slovenskej enklávy. Pavol Demitra odohral v klube ďalšie štyri sezóny, vrátane rekordného ročníka 2002-2003, v ktorom si pripísal svoje kariérne maximum 93 kanadských bodov. Blues ho ako jediného nevymenili, odišiel sám, ako voľný hráč po výlukovej sezóne strávenej v Dukle Trenčín.

Slovenská éra v St. Louis Blues tak nemala dlhé trvanie. Bola však o to intenzívnejšia, keďže úžasný hokej, ktorí slovenskí bluesmeni predvádzali, ostáva v pamäti fanúšikov NHL dodnes. A dodnes je saintlouiská stopa tou najvýraznejšou, akú kedy viacerí slovenskí hokejisti v novodobej histórii NHL zanechali.