Všetci vieme, čo nám doma rastie. Niektorí preto, že si prečítali, iní z toho, že sledujú dlhodobo. Martin Reway aj v príprave pred MS dokazuje, že sa nám v nenápadnej truhlici skrýva poklad, ktorý sa navyše, akoby cez noc, neustále rozmnožuje.

Komentár Jakuba Mihálika

Vždy som športovo vzrušený, keď vidím mladíka, ktorému by v polovici sveta ešte ani pivo nenaliali, ako sa s prirodzenou ľahkosťou vyrovná tým o pár rôčkov starším kolegom.

Martin Reway u mňa toto vzrušenie vyvoláva a myslím, že od provincie Quebec až po východ Slovenska, nie som jediný. Keď sa kĺbi hokejový um, invencia a mladícke nadšenie s neskutočným darom od Boha a ctižiadosťou, je to radosť pozerať.

Nezvyknem príliš “kafrať” Vujtkovi do roboty skôr, ako ju dokončí. Má u mňa, ako jedna z mála trénerských osobností, výraznú dôveru, podporenú minulosťou. Teraz však musím urobiť výnimku. 

Bol by totiž hriech nevziať Rewaya na majstrovstvá sveta. Bol by hriech nedať šancu hráčovi, ktorý na to evidentne má. Bez ohľadu na to, či v NHL vypadne Los Angeles, Detroit, Chicago, alebo pre mňa, za mňa aj komplet slovenské zastúpenie. Bez ohľadu na to, či zmluvu podpíše Ružička, Gáborík alebo hocikto iný. 

Bol by hriech posudzovať hráča na základe veku, nie výkonov. Bol by hriech nedať mladým impulz, že nastáva ich doba. Bol by hriech uzemniť mladíka, ktorý o hlavu a pol predčuje zvyšok. Bol by hriech nevypustiť z reťaze talent, ktorý ju už teraz trhá. Bol by hriech zahrávať sa s živým striebrom nášho hokeja vo štvrtej formácii, keď sa narodil na to, aby hviezdil. 

Ak ktosi čo i len pochybuje o tom, že Martin Reway patrí na majstrovstvá sveta, hreší. Ako pokánie potom zrušme prípravu na šampionát, keď výkony v nej nič neznamenajú. Lepšie je však vôbec pri Rewayovi nezhrešiť. Za odmenu možno uvidíme zázraky.