Hokejový šampionát v Minsku okrem prehry odkryl ďalšie informácie o slovenskom hokeji. Sme jednoducho nepoučiteľní.

Komentár Jakuba Mihálika

Stále tá istá pesnička. Tretí zápas. Tretí sľubne vyzerajúci výkon. Tretia výhra v udelených trestoch. Tretia prehra na góly. Opakovanie slovenských hokejových chýb však siaha ešte ďalej ako len po hranice bieloruského turnaja. 

Slovenskí hokejisti bez ohľadu na svoj vek ešte stále nepochopili, že nie je rok 2000. Že Japonci si už nedávajú góly do vlastnej brány. Že Francúzi sa už naučili korčuľovať a ich hokejoví mušketieri vedia narábať hokejkami minimálne rovnako dobre ako tí ozajstní mušketieri s mečmi. Nepochopili, že Francúzi majú dlhé roky nabrúsené gilotíny pripravené sťať vašu nepoučiteľnú hlavu. Že v A-kategórii už nie je hlúpeho súpera, ktorý si za stavu 3:1 povie: „Zápas je stratený, hráme proti SLOVENSKU!“ Výstrah bolo niekoľko a práve Francúzi pred dvoma rokmi mali byť mementom toho, že žiaden zápas nie je vyhratý až kým na ľad neprestrú červený koberec a šuštiace repráky nezahrajú tú hymnu, ku ktorej (možno) aj poznáte slová.

Do tohtoročného turnaja sme si mysleli, že tieto zlozvyky sú vysadou staršej generácie a mladíci nimi netrpia. Omyl. Práve naopak. Zápas s Francúzskom dokázal, že ľahkovážnosť sa u nás dedí z generácie na generáciu. 

Mnohí hokejisti i tréner len ťažko hľadali slová pri otázke redaktorov: Čo sa stalo? Napoviem vám. Nestalo sa nič. A to je ten problém. Nepoučili sme sa. Nepoučili sme sa z predchádzajúcich zápasov, v ktorých sme korčuľovali len jednu tretinu. Nepoučili sme sa zo zápasov, v ktorých nám utieklo víťazstvo v poslednej tretine. Nepoučili sme sa zo zápasov, v ktorých sme na trestnej lavici strávili viac času ako Jarda Jágr odpovedaním na otázku, kedy skončí s hokejom.

A propos, Jágr. Keď Česi pred štyrmi rokmi na MS predviedli podobný štart do turnaja ako my teraz, bol to práve tento fenomén, kto sa zdravo naštval, vyčistil všetkým hokejistom okolo žalúdky a bola z toho famózna zlatá jazda. My dnes tiež krivo hľadíme na mladých v našom tíme, ktorí sa nie a nie poučiť zo svojich ľahkovážnych chýb. Kde je ale učiteľ, ktorý by im tú poučku vtĺkol do hlavy?  Kde je líder? Kde je psychológ, ktorý by mal byť povinný pri každom slovenskom športovcovi od 3 do 99 rokov? 

Slováci prehrali ďalší zápas a všetci, vrátane mňa len nechápavo krútia hlavami. Ak sa však už hokejisti nevedia zbaviť blbých návykov, zbavme sa ich aspoň my. Nehádžme vinu na rozhodcov, pretože nejaké dve rozhodnutia určite nebudú príčinou toho, ak náhodou nepostúpime. Bude to pravdepodobne to, že si turnaj opäť prehráme v našich hlavách. Nevytvárajme zbytočný tlak sami na seba, na výsledky,  či na nejaké hrania o záchranu. Neprepočítavajme koho musíme ešte poraziť a kto musí zakopnúť len ŠTYRI dni po začiatku turnaja. A hlavne nehádžme flintu do žita. Popri Róbertovi Barátovi, ktorý sa nepoučil, že nemá dávať hlúpe otázky, popri alibistických výhovorkách na českú a slovenskú extraligu inak trefne komentujúceho Riša Lintnera a najmä popri nepoučiteľných hokejistoch, sú už len fanúšikovia poslednou nádejou na to, aby sme dokázali, že sa na Slovensku vieme zbaviť aspoň nejakých hokejových zlozvykov.