Minsk 18. mája (TASR) - Bieloruská metropola Minsk je v týchto dňoch vari najstráženejším mestom na zemeguli. Svetový šampionát v hokeji sprevádzajú prísne bezpečnostné opatrenia, ktoré sa dotýkajú všetkých jeho návštevníkov. Aj mimo MS hliadkujú v meste všadeprítomní milicionári v uniformách, počas turnaja sa ich počet ešte zvýšil.

Človeka sa chtiac-nechtiac zmocňujú pocity akoby z Orwellovho románu 1984. Akoby ho na každom kroku sledovali oči Veľkého brata. Zo všadiaľ hľadia ostentatívne umiestnené kamery alebo tajomní muži v tmavých okuliaroch, ktorým občas pípne vysielačka. Už pri priblížení sa k štadiónu má človek pocit, akoby mal pridelenú vlastnú bezpečnostnú zložku...

Pri vchodoch do areálu arény Čižovka stoja páni s neprítomným pohľadom. Chlapi v oblekoch strážia každých desať metrov, von pri plote i na chodbách v aréne. K tomu všade visia absurdné zákazy a jasné príkazy. Pri vstupoch prebiehajú podrobné kontroly. Najprísnejšími, až dvojstupňovými trpia paradoxne novinári. Členovia ochranky prehľadávajú každý centimeter batohu. Nestačí ukázať, že v služobnom kufríku sa nachádza notebook, fotoaparát či kamera. Počítač treba pred kontrolou otvoriť a zapnúť. Až keď nabehne na monitore logo windows, ochrankár gestom naznačí"ok". Treba byť dôsledný. Veď čo ak je v šasi počítača ukrytá bomba? Rovnako treba zapnúť fotoaparát a spraviť kontrolný obrázok. "Mňa nefotiť. Zmazať," zavelí ochrankár, ak ho zacieli objektív.

Druhý člen ochranky medzitým v rukaviciach starostlivo skontroluje obsah vrecák. Potom treba prejsť rámom na detekciu kovov. Kontroly prísnejšie ako na letisku. A každú procedúru musí žurnalista prejsť zakaždým, keď vchádza do arény, teda aj niekoľkokrát za deň. Také prísne kontroly neboli na žiadnom z posledných hokejových šampionátov.

Dôkladné prehliadky sa týkajú aj samotných fanúšikov, tých čakajú pri vstupoch dlhokánske rady. Dievčatá musia z kabeliek vytiahnuť aj zrkadielko či rúž na pery. Kvôli prieťahom pri vstupoch sa diváci často dostanú na tribúny až na konci prvej tretiny.

Ináč sa Bielorusi snažia počas šampionátu každému vyjsť v ústrety. Sú napomocní a radi poradia. Vždy a všade, ráno, v noci, akoby to mali nariadené. Samozrejme, poradia iba v ruštine, po anglicky rozprávajú iba dobrovoľníci, aj to nie všetci.

Na výbornej úrovni je organizácia dopravy. Autobusy a trolejbusy, ktoré privážajú fanúšikov k arénam, chodia často a sú označené zelenou farbou. Nikdy netreba na zastávkach čakať dlhšie ako päť minút. Prehľadné je i značenie v metre, ktoré oproti bežným dňom doplnili o anglické nápisy. Akreditovaných novinárov rozvážajú do hotelov špeciálne autobusy.

V meste je čistučko, na chodníkoch a trávnikoch nevidieť jediný papierik. Na stenách budov žiadne grafiti, v meste žiadne vykričané štvrte. V uliciach chýbajú prostitútky či bezdomovci. Niežeby v krajine diktátora Alexandra Lukašenka nežili. Dôvod je prozaický - podľa webstránky charter97.org ich miestne zložky donútili opustiť hlavné mesto ešte pred začiatkom šampionátu...