Slovenskí reprezentanti sa už vrátili do Bratislavy, hoci turnaj pre osmičku najlepších ešte len začína. Štvrťfinálový cieľ splnený nebol, napriek tomu hovorí tréner Vujtek o spokojnosti s hráčskymi výkonmi. Bol teda tento šampionát úspešný?

Komentár Jakuba Mihálika

Prakticky od potvrdenia faktu, že naši reprezentanti nepostúpia do štvrťfinále MS, sa zamýšľam nad hodnotením tohto turnaja z pohľadu slovenského fanúšika. Čo, zamýšľam sa nad tým už od začiatku prípravy na MS. Tá totiž, rovnako ako samotný turnaj, bola ako na hojdačke. V slovenských fanúšikoch sa tak miesia pozitívne a negatívne pocity.

Tým prvým negatívom boli rastúce ospravedlnenky. Až 22 sme ich napočítali ešte pred turnajom. Po ňom pribudli ešte ďalšie dve. A to ešte nepočítame hráčov, ktorí sa nechceli zmieriť s pozíciou náhradníka. Dokopy je to celá jedna turnajová súpiska. A to by zamávalo aj s lepšími tímami, nie takými ako Slovensko, ktoré rok, čo rok trpí na nedostatok hráčov. Na druhej strane sme sa ale tešili, že konečne dostanú šancu mladí hráči. Tí ju aj dostali. Konečne!

Až dvanásť hráčov zažilo svoju šampionátovú premiéru. Nie všetci však boli šokujúco mladí, v kontraste s tým, čo sa u nás prezentovalo. Američania mali výrazne mladší tím, Švajčiari mali na turnaji 17-ročného Fialu, Nemci 18-ročného Draisaitla, a podobne. V porovnaní s nimi boli nami označovaní „mladíci“ 23-ročný Viedenský, o niekoľko mesiacov mladší Hrivík a ďalší, skúsení harcovníci. Teda aspoň mali byť. 

Vinou rokov minulých však neboli. Na Slovensku akoby zastal čas, a tak za posledných 10 rokov sme nominačných novicov rátali na prstoch jednej ruky. Hráči ako Záborský sa dostávali do reprezentácie aj päť rokov, aby postupne na ňu aj stratili chuť. Až vinou ospravedlniek, až zásluhou Vujtka sa stalo, že si sily s najlepšími mohli porovnať aj hráči ako Daňo, Reway, ale aj spomínaní úspešní reprezentanti do 20 rokov zo šampionátu v roku 2009. 

Z pohľadu ich zaradenia bol tento šampionát skvelý. Áno, robili chyby. Kopili zbytočné vylúčenia. Nezvládali závery zápasov. Niekedy sa však musel uskutočniť ich reprezentačný debut. Mohol síce prísť postupne, no prísť musel. Buďme zaň vďační. 

Slovenská reprezentácia nenaplnila cieľ. Neprenikla do štvrťfinále. Sklamala s Francúzskom a tento rok neporazila ani jeden tím z veľkej šestky. V druhom veľkom turnaji tejto sezóny sme zlyhali. Aj tak sa na tento šampionát dá pozerať. Každá hokejová minca má však rub aj líc.
Bol šampionát úspešný? Bol neúspešný? Bol hlavne nutný! Bol nutný kvôli generačnej obmene. Bol nutný preto, aby sa rozšíril menoslov reprezentantov, na ktorých sa doteraz zabúdalo. Bol nutný preto, aby sme si naplno odkryli nedostatky celého hokejového systému na Slovensku. Ak Rišo Lintner hovoril o tom, že repre má byť výkladnou skriňou hokeja, od ktorej sa všetko odvíja, tak tohtoročná repre na MS ňou bola. So všetkými kladmi aj zápormi. Ukázali sme si v podobe Ďalogu, či Nagya, že základ je korčuliarska vybavenosť. Ukázali sme si v podobe Rewaya, že mladým treba dať šancu čo možno najskôr. Ukázali sme si, že len disciplinovanosť a psychická príprava môžu zabezpečiť úspechy. Ukázali sme si, že môžeme hrať aj pekný, útočný hokej a nemusíme sa meniť na Nemecko spred 10 rokov. No hlavne sme si ukázali, že v slovenskom hokeji treba začať tvrdo pracovať. Už sú preč časy, keď štvrťfinále bolo našou štartovacou čiarou. Musíme si uvedomiť, že bývalí hokejoví trpaslíci nám vyraďovaciu fázu nedarujú zadarmo. Len kvôli histórii alebo čomu. Musíme si ho zaslúžiť na ľade, nie na papieri z roku 2002. 

Tento rok sme neuspeli. Bola to daň za to, že sme doteraz na našu omladinu kašľali. Alebo ju podceňovali. Do rokov budúcich bol však tento šampionát prísľubom. A zároveň veľkým záväzkom. Záväzkom k väčšej snahe zlepšiť hokej na Slovensku.