V poľskom Krakowe si obyvatelia v referende olympijsku kandidatúru nevybrali. Poľská strana tak stiahla svoju oficiálnu prihlášku na organizáciu Zimných olympijskych hier v roku 2022. Je tak isté, že sa časť olympiády na Slovensku neuskutoční. Dôvod na smútok?

Komentár Jakuba Mihálika

Olympiáda je veľká vec. A je jedno, či letná, či zimná. V športovom svete nič väčšie nie je. Olympiáda je priestorom pre celosvetovú reklamu celého štátu. Slovensko nie je veľmi významnou krajinou, a tak by mohlo využiť poľskú kandidatúru aj na spropagovanie samého seba. Olympiáda by mohla priniesť konečne väčší záujem sponzorov, ktorí sa v súčasnosti ukazujú, len, keď sú plné námestia, navyše v dvoch-troch športoch. Zvyšok živorí. Zimná olympiáda by mohla priniesť záujem aj pre zimné športy, ktoré, ako sme v Soči videli, sú na pokraji krachu.

Olympiáda by mohla pomôcť vo zveladení športovísk. Mohla by pomôcť vo výstavbe infraštuktúry. Mohla by pomôcť vo výchove mládeže, ktorá šport robí čoraz menej, a keď už nejaký pozerá, je väčšinou zahraničný. Mohla by pomôcť regiónu. Mohla by pomôcť záujmu turistov o Tatry. Mohla by.

Spojenie „mohla by“ by sa však blížilo realite, keby sme nehovorili o našich zemepisných šírkach. Na Slovensku sa totiž organizácia veľkých športových podujatí tradične spája s nepríjemnosťami. Na deflympiádu a svetovú hanbu už snáď radšej zabúdame. Majstrovstvá sveta v hokeji rezonovali našou verejnosťou mesiace, či roky a predražený štadión, hoc krásny, nás máta dodnes. Národný futbalový štadión nestojí, ďalšie športoviská „jak by smet“. Oprávnené sú pochybností odporcov organizácie olympiády u nás. História neklame.

Ďalším problematickým bodom „našej“ kandidatúry je, že nemáme dostatočné kapacity. V stredisku Chopok-Jasná by mali problém usporiadať tak veľké podujatie. Zjazdovky si jednoducho nevymyslíme. Aj keby sa olympionici zmestili, znamenalo by to kompletné uzavretie areálu pre ostatných. A zavreté športoviská veru rozvoju športu nenapomáhajú.

Nič sa nemá unáhľovať. Na Slovensku sme chabým marketingom, podporou a organizáciou prišli napríklad o preteky Svetového pohára v biatlone. Svetový šampionát v zjazdovom lyžovaní sme síce zvládli, no bol len pre juniorov, a aj vtedy bolo celé stredisko prakticky znehybnené. Ak chceme v budúcnosti organizovať najväčšiu svetovú akciu, musíme ísť krôčik po krôčiku a organizačne sa učiť na podujatiach typu Majstrovstvá sveta, Svetový pohár a podobne. 

Problémom je, že ani na také podujatia sa  u nás nenájde ochota. A keď sa aj nájde, zmení sa športová udalosť na preteky v tom, kto si viac uchmatne pre seba. Taká obava prepadla aj ľudí v Tatrách. Asi aj preto, ak by mali podobnú možnosť ako Krakowčania, odmietli by olympiádu ešte výraznejšie. 

Teraz to už netreba riešiť, Poliaci to vyriešili za nás. Stiahnutá kandidatúra na spoluorganizáciu zimnej olympiády nás však nemusí až tak trápiť. Trápiť nás musí to, aby sme sa konečne naučili podporovať šport tak, ako si to zaslúži. Nielen vtedy, keď sa vyhráva, nielen vtedy, keď „hrozí“ nejaká „charita“ od kandidátov, ktorí by nám olympiádu „dopriali“ len preto, že sami ju nemajú ako usporiadať. Nielen vtedy, keď má olympiáda prospieť príliš úzkemu okruhu ľudí, nie samotnému športu. Olympiáda u nás nie je reálna. V súčasnosti nie. Mestá, ktorým bolo organizátorstvo pridelené doteraz, ju mali z veľkej časti organizačne, kapacitne, mentálne a rôzne inak, zabezpečenú skôr ako sa o kandidatúre uvažovalo. A tí, ktorí nie (viď Soči), na to mali obrovské finančné prostriedky. My sme nemali a nemáme, ani jedno, ani druhé. Možno raz ...