Do sedemnástich hrával v gumených kopačkách, dnes patrí k harcovníkom najvyššej ligy v Grécku. Futbalový chlebíček zakúsil vo viacerých súťažiach a kde obliekol dres, siahol po úspechu. Hráč po tridsiatke má chuť hrávať naplno ďalej. Ako sám hovorí, dobre sa cíti v krajine, kde nie sú starší futbalisti odpisovaní, ale cenení. Mário Breška z Olympiakosu Volos má za sebou stovku odohratých zápasov v tamojšej lige a Šport7 s ním prináša exkluzívny rozhovor.

Už ste stovku v gréckej súťaži stihli so spoluhráčmi osláviť?

„Veľmi som neoslavoval, ale kustód mi doniesol tortu. Je to človek s dobrým srdcom. Chalani mi pogratulovali, niektorí zahraniční hráči boli prekvapení, ale potriasli mi pravicou. Mal som z toho radosť. Predsa len, sto zápasov v gréckej lige je už  pekné číslo.“

Čo bude ďalej? Rozmýšľate niekedy aj nad tým, že svoju profesionálnu kariéru ukončíte v Grécku?

„Po stovke? Mám ešte päť rokov (smiech). Uvidíme koľko budem vládať, či budem zdravý... Všetko je to o zdraví futbalistu. Ďalších sto by bolo super. Po skončení si chcem otvoriť akadémiu pre deti, alebo sa dám na trénerstvo. To sa ešte uvidí. O päť rokov sa môže  stať všeličo a samozrejme kariéru by som chcel skončiť v Grécku. Dalo mi najviac.“

Viac ako zápasy vo futbalovom Nemecku alebo v majstrovskej Žiline?

„Aj Nemecko mi dalo veľmi veľa. Spoznal som nových ľudí a zahral som si zápasy proti slávnemu Bayernu. Žilina je kapitola, o ktorej by som nechcel hovoriť.“

Do Grécka ste sa vrátili po dvoch rokoch. Dá sa povedať, že vám sedí?

„Som rád, že som tu znovu. Je to vynikajúca krajina, strava, hrá sa tu dobrý futbal. Nedá sa povedať, že mi štýl v Grécku vyslovene sedí, ale mám tu už meno, ktoré som si vytvoril v Panioniose. Teraz je to ľahšie, ľudia ma poznajú. Vedia, čo môžu odo mňa očakávať. Tým pádom sa mi psychologicky hrá lepšie. Aj to je pri futbale dôležité. Vyhovuje mi prostredie, v akom hrám, fanúšikovia. Atmosféra je úžasná.“

Do kádra vám začiatkom súťaže zavítal Peter Doležaj z Trnavy. Trávite s ním voľný čas?                                                          

„Peter začal hrávať pravidelne. Dostávame málo gólov, takže je s ním spokojnosť. Počas voľna spolu beháme po kávičkách, alebo ideme na bowling, biliard. Už sa tešíme na more, keď sa znovu oteplí.“

V roku 2001 vás vyhlásili za objav roka. Patríte do jedenástky roka našej a i gréckej ligy (2002, 2005), V Púchove vás nepokorila FC Barcelona s hráčom planéty Ronaldinhom. Získali ste náš i cyperský pohár. Hrali ste v Žiline, ktorá má najvyššie ciele. Samozrejme, obliekli ste reprezentačný dres... Vaša kariéra je veľkým dobrodružstvom. Vnímate to tak?

„Som hrdý, čo sa mi podarilo dosiahnuť. Od mala sa o mňa starala moja mama a nemal som pomoc od nikoho. Do sedemnástich som hrával v gumených kopačkách. To, čo som dosiahol z mála možností, je pre mňa veľkým úspechom. Ale každý to vníma inak a má svoj názor. Úspechy z Cypru, od nás, objav roka, all-star tímy, skupina v Lige majstrov a ďalšie... Dostal som plaketu od Panioniosu Atény za tri roky, čo som tam strávil. Aj to je pekné ocenenie a som naň hrdý. A teší ma to aj ako rodáka z Topoľčian.  Ešte dúfajme, že prídu nejaké úspechy.“

Čo by ste si želali?

„Nech som zdravý. To, čo má prísť, určite príde. Neláka ma osobný úspech, ale zdar mužstva v ktorom hrám. Je to pocit šťastia, že som do celku mohol niečo dať. Po skončení kariéry sa teším na trénerstvo, alebo futbalovú akadémiu. Určite by som to skúsil aj v Topoľčanoch. Ak to vyjde, bude to super! Je to futbalové mesto, len teraz to nejde tak, ako by malo.“

Pôsobenie v Grécku je v porovnaní s inými krajinami predsa len odlišné. Iná mentalita, ľudia, písmo, jazyk...

“Jazyk je náročný, ale naučil som sa ho. Už som tu tri aj pol roka. Na Cypre poldruha roka, takže je to v poriadku. Život je tu krásny, dobrosrdeční ľudia a žiadna kríza, ako sa hovorí. Tu je kaviareň plná každý deň (smiech).  To, čo sa píše v novinách, ešte neviem prečítať. Je to dosť ťažké. Na to by som potreboval učiteľa.“

Za posledné roky išiel tamojší futbal rapídne hore. Prečo je to tak?

„Pretože sa majitelia neboja kupovať hráčov zo zahraničia. Liga sa skvalitňuje a je tu vysoký záujem fanúšikov. U nás napríklad tridsaťdvaročného hráča tréneri a funkcionári na Slovensku poväčšine „odhadzujú“. Pritom takýto futbalisti môžu byť pre tím dôležití. Zažil som to v Apoeli. Hralo sa v Lige majstrov a boli sme najstaršie mužstvo v skupine. Tridsaťpäťroční boli ťahúňmi a najlepšími v kádri. Tak je to aj v Grécku, napríklad bývalý reprezentačný gólman Nikopolidis. Má blízko k štyridsiatke a je úžasný brankár. Vie podržať mužstvo. Aj vtedy to národné. Euro 2004 vyhrali vďaka tímovému duchu. Nikto to nechápal, ale dokázali to. Boli majstrami kontinentu.“