Brazílčan Zico je jedným z najlepších futbalistov histórie. Na majstrovstvách sveta sa predstavil v silnom brazílskom tíme až trikrát. Napriek tomu na trofej pre víťaza nedosiahol.

Vo futbalovej histórii je veľa hráčov, ktorí sú považovaní za úžasných, no len úzkemu kruhu z nich sa podarilo vyhrať majstrovstvá sveta. Jedným z takých je brazílsky kúzelník Zico, symbol svojej doby, ktorému nebolo dopriate vystúpať na futbalové nebo.

Majstrovstvá sveta sú turnajom, ktorý vie byť krutý. Pre niektorých hráčov stačí byť v správnom čase v správnom tíme a zapíšu sa naveky do histórie. Iní, naopak, dominujú svetovému futbalu a na trofej nikdy nedosiahnu. Zico, ktorý aj kvôli predošlým slovám nie je natoľko docenený mimo hraníc Brazílie, ako jeho niektorí krajania, patril v období rokov 1970-1990 k najlepším futbalistom na svete. V Brazílii ho ľudia milovali aj kvôli tomu, že pochádzal z chudobnej rodiny z predmestia Rio de Janeira, na ktoré nikdy nezabudol.

Zico sa počas celej svojej kariéry snažil zlepšovať. Od začiatku chcel byť najlepším vo svojej dobe, najlepším v histórii.“Cítil som, že som dostal dar od Boha a musel som ho k niečomu využiť“, zvykol hovorievať. A toho talentu mal skutočne dostatok. Neboli to len prihrávky, ktorými otváral ústa nielen divákom, ale aj svojim súperom, nebolo to len klinické zakončenie, ktoré mu zabezpečilo neuveriteľných 715 kariérnych gólov (66 reprezentačných, čím sa zaradil na druhé miesto za Pelého), bola to aj jeho príkladná pracovná morálka, čo z neho spravili legendu. V reprezentačnom drese však chýbalo trochu šťastia. 

Na svetovom šampionáte Zico debutoval v roku 1978. Dvadsaťpäťročný hráč bol už vtedy hviezdou svetového formátu, no doplatil na slabú taktickú pripravenosť svojho tímu. „Všetci Brazílčania sme sa nechali uniesť výkonom Holanďanov na MS 1974. V tom tíme holandskí hráči plnili niekoľko úloh naraz, čo chcel náš kouč Claudio Coutinho zopakovať, no mali sme príliš málo času na to, aby sme sa naučili hrať tak, ako Holanďania. Popritom sme zabudli na našu hernú identitu, techniku, kvalitu a improvizáciu, ktoré sú tak typické pre brazílsky futbal“. 

O štyri roky neskôr už podobný problém Brazílčania nemali. Zico a jeho generácia vtlačili tímu jasnú pečať, pečať, ktorú sa dodnes mnohí snažia napodobniť. Bol to práve Zico a s ním aj zvyšok zálohy, tvorenej Falcaom, Toninhom Cerezom a Socratesom, kto na MS 1982 predvádzal jeden z najkrajších  futbalových prejavov v histórii tohto športu. Diváci vstávali zo sedadiel aj vtedy, keď neboli priaznivcami brazílskeho tímu, Zicova partia bola jednoznačne predurčená na zisk titulu. Predčasne im však vystavili stopku Taliani, ktorí odohrali životný zápas, na čele s Paolom Rossim s hetrikom na konte. 

Jednej z najlepších generácií v histórii futbalu, na čele s kúzelníkom Zicom, tak ostali len oči pre plač.„Biely Pelé“ sa ešte raz pozrel na svetový šampionát, hoci jeho účasť v roku 1986 mala skôr trpkú príchuť. Predšampionátové zranenie kolena nedovolilo Zicovi odohrať viac ako druhé polčasy zápasov. A to nestačilo. Hráč mimo zápasového rytmu sa bol poverený exekúciou penalty v záverečných minútach štvrťfinále proti Francúzsku. Penaltu nepremenil a Brazília v záverečnom rozstrele podľahla Francúzom pri poslednom Zicovom pokuse získať trofej majstra sveta.

Napriek nedosiahnutiu na vytúženú trofej, Zico zostáva legendou majstrovstiev sveta. Presvedčí vás o tom aj jeho socha v múzeu na preslávnej Maracane a presvedčí vás o tom ktorýkoľvek Brazílčan, spomínajúci na schopnosti, ktoré žiadny iný biely Brazílčan nikdy predtým a nikdy potom nenapodobnil.