Bratislava 9. júna (TASR) - Počiatky brazílskeho futbalu siahajú do roku 1888. V tom čase bol v Sao Paule založený prvý športový klub s anglickým názvom Sao Paulo Athletic Club. S jeho rozvojom pomohol potomok škótskych vysťahovalcov Charles William Miller, ktorého otec pracoval na výstavbe železníc v okolí Sao Paula. Miller pri jednom zo svojich návratov z Európy priniesol do Brazílie knihu s pravidlami futbalu a aj niekoľko kusov futbalového výstroja. Ako člen FC Southampton založil spolu s kolegami z práce na Ostrovoch amatérsky klub Corinthians. Počas turné tohto klubu v roku 1910 po Brazílii prebral jeho meno jeden z brazílskych tímov. Corinthians sa postupne stal jednou z najväčších futbalových organizácii v Južnej Amerike a po FC Sao Paulo v súčasnosti zostáva druhým najstarším klubom v Brazílii.

Doteraz jediný svetový šampionát na brazílskej pôde sa uskutočnil v roku 1950. Druhou svetovou vojnou zničená Európa nebola v roku 1946 pripravená na prežívanie futbalovej eufórie a tak kongres Medzinárodnej futbalovej federácie (FIFA) v Luxemburgu rozhodol, že ďalší svetový šampionát sa uskutoční o štyri roky neskôr.

Pridelili ho Brazílii, ktorá pre jeho potreby postavila v Rio de Janeiro najväčší futbalový štadión na svete - Maracanu s kapacitou 200-tisíc divákov. Argentína bola z rozhodnutia FIFA sklamaná natoľko, že odvolala účasť. V kvalifikácii štartovalo 33 krajín, na šampionáte ich hralo trinásť. Európa sa opäť nachádzala v nelichotivej ekonomickej situácii. Silné výbery Maďarska, Rakúska i ČSR zostali doma. Udalosťou bol prvý štart Anglicka, ktoré v predvojnovom období prepadlo dojmu, že len na Ostrovoch sa môže hrať najlepší futbal a stačilo mu, ak si každý rok pozvalo do Wembley jedného súpera z európskeho kontinentu.

Po víťazstve nad Čile boli súpermi Angličanov hráči USA. Brazílski novinári posmešne písali, že len dva národy na svete nevedia hrať futbal. Podľa nich to mali byť Eskimáci a Američania. Zrodila sa však prvoradá senzácia. Gólom Larryho Gaetjensa vyhral výber USA 1:0, a keď Anglicko prehralo rovnakým pomerom aj so Španielskom, vracalo sa domov s hanbou. Mýtus o anglickej futbalovej nadradenosti definitívne padol.

Šampionát, ktorý mal s priemerom 60.800 divákov na zápas vtedy rekordnú návštevnosť, sa hral netradičným systémom štyroch základných skupín, keď v prvých dvoch boli štyri tímy, v tretej tri a vo štvrtej len dva. Víťazi skupín postúpili do finálovej skupiny bojujúcej o medaily systémom každý s každým. Brazília rozdrvila európskych oponentov Švédsko 7:1 a Španielsko 6:1, kým Uruguaj horko-ťažko remizoval so Španielmi (2:2) a nad Švédmi vyhral dvoma gólmi zo záverečnej štvrťhodiny 3:2. Brazílčanom stačila na titul aj remíza. Nikto nepochyboval o ich triumfe.

Viac ako 200-tisíc (neoficiálny počet 203.849) divákov zaplnilo Maracanu v očakávaní najväčších osláv. Keď dal kapitán Friaca na začiatku druhého polčasu vedúci gól, prestali pochybovať i poslední skeptici. Napriek tomu sa zrodilo prekvapenie storočia. V 68. minúte Juan Alberto Schiaffino vyrovnal na 1:1 a deväť minút pred koncom prekvapil brankára Barbosu strelou z uhla Alcides Eduardo Ghiggia.

Dovtedy suverénni Brazílčania prepadli panike a do konca stretnutia si nevypracovali ani jednu šancu na vyrovnanie. Naprázdno vyšiel i najlepší strelec turnaja Ademir, ktorý v dovtedajšom priebehu šampionátu nastrieľal osem gólov. Záver zápasu sprevádzalo hrobové ticho, nepochopiteľné pohľady a nekonečný plač publika. Štyria fanúšikovia priamo na štadióne športovú tragédiu krajiny neprežili, keď skonali na srdcovú slabosť.

Od roku 1958 doteraz hráči "kanárikov" získali 5 titulov majstrov sveta, naposledy na MS 2002 v Japonsku a Kórejskej republike.