Z Brazília od nášho vyslaného redaktora.

Odkedy som sa rozhodol vycestovať do Brazílie, aby som vám mohol sprostredkovať to, čo sa v dejisku majstrovstiev sveta deje, stretávam sa v reakcii ľudí s približne podobnou vetou: „Ty sa máš!“ Niežeby som sa nemal, ale nemyslite si, nie je to vždy med lízať. Asi ako včera. Popri všetkom tom písaní, presunoch, pozeraní a analyzovaní zápasov, som sa rozhodol, že si spravím trošku radosť. Vycestoval som asi sto kilometrov mimo Rio de Janeira, do mesta Teresópolis, kde v stredisku Granja Comary sídli brazílska reprezentácia. Chcel som ich vidieť na tréningu ešte pred tým, ako to celé vo štvrtok vypukne a ponesie sa celý mesiac až do (možno) zdarného konca pre domácu reprezentáciu. 

Spolu s mestskou dopravou presun trval asi tri hodiny. Pohoda, aspoň mimo ruchu veľkomesta budem mať možnosť utriediť si v autobuse dojmy. Hneď ako sme päty (či vlastne zadné gumy) vytiahli z Ria, začalo pršať. Snáď nezrušia tréning, dúfal som, no potom som chmúry zahnal, veď trénovať sa musí. Po troch hodinách sme teda dorazili do cieľa. Obed s členmi televízneho štábu brazílskej CBS, či talianskej Sky Sports padol vhod. Dokonca aj pršať prestalo. Na chvíľu. Ticho pred búrkou.

Pokojne som vyšiel pod kopček, kde sa tréningové ihrisko nachádza. Začína znova pršať. V tom sa blíži akýsi podozrivý typ. Neusmieva sa, čo nie je dobrým znamením, veď tu sa všetci usmievajú dokonca aj počas hádky. „Dnes tréning nemôžete vidieť!“ 

„Čo si povedal?“, prehral som si v hlave, no zo skúseností viem, že po zlom to nejde. Ostal som nemo zírať. "Podozrivý typ" si zrejme myslel, že som mu nerozumel, tak to zopakoval aj po anglicky. Na, facka podruhýkrát. Keď som sa spamätal, skúšal mi vysvetliť, že nemám nejaké povolenie. Skúšal som to uhrať na verejnosť, no ani tá vraj nemá prístup. Otázku: „Chlapče, vieš ty koľko hodín som musel precestovať z nejakej Žiliny, aby som sa sem dostal?“, som radšej nepoložil, hanbil som sa pred ázijskými spolutrpiteľmi nerozpoznateľnej štátnej príslušnosti, ktorí museli precestovať minimálne dvakrát viac. Evidentne im to však neprekážalo, keďže akéhosi esbéeskára fotografovali akoby to bola Giselle Bundchen. Moje protesty nezabrali

Ako zmoknuté kura (doslova, lebo ešte stále prší) som sa teda pobral o kúsok ďalej, kde stála skupinka domácich priaznivcov. Tí mi po chvíľke začali núkať služby „známeho“, ktorý ma dovnútra prepašuje. Niežeby som neveril týpkovi v tielku a rozpadnutých žabkách, že ma dokáže dostať cez momentálne najstráženejšiu bránu v Brazílii, no cena väčšia ako na samotný úvodný zápas domácich, sa mi zdala privysoká. A tak po rovnakej osi, v rovnako mokrých šatách a rovnako rozhejganom autobuse som sa vybral späť domov. Aj nebezpečné Rio mi v tej chvíli pripadalo ako domov. Aspoň ma tam nikde neodmietajú.

Môj boj o splnený sen, zatiaľ, nevyšiel. Čo už, ideme ďalej. Ten futbalový, o úspechu na majstrovstvách sveta, začína už zajtra. Snívať ho bude 32 tímov, každý s 23 hráčmi, no miliónmi rovnako snívajúcich fanúšikov. Uvidíme, kto ho bude snívať najdlhšie, a kto pôjde domov ako zmoknuté kura, ktoré sa opäť pokúsi sen zrealizovať, hneď, ako vyschne. Tak, ako ja, milý "podozrivý typ" (že odkazujem).