Od nášho vyslaného redaktora v Brazílii.

Nemám rád tie preplnené turistické miesta. Pot, vydýchaný vzduch, boj o miesta na fotku, pot. Počas celého môjho pobytu v Brazílii sa snažím skôr vyhľadávať miesta, ktoré navštevujú domáci. Ak by som chcel vidieť tristo hlučných Američanov, zájdem na NHL. Ale keď to Pao de Acúcar je také pekné. 

Vždy sa mi páčilo už zo zeme, a tak som sa rozhodol, že naň vystúpim. Kašlem na hodinový rad, bude to stáť za to.

A veruže stojí. Hore sa dostávate dvoma lanovkami, no vraj sa tam dá vyjsť aj peši. Ak ste aspoň trochu zrušný horolezec. Ja nie som, tak sa veziem. Prvá lanovka, už štvrtý rad za sebou, druhá lanovka. Po ceste hore máte v rade toľko času, že si spravíte priateľov z celého sveta. Najhlučnejší su Čiľania, po prehre Španielov sa začínajú prejavovať najviac. Pridávajú sa k ním Ekvádorčania, ktorí ešte stále nadávajú na to, že rozhodca mal v ich zápase švajčiarske hodinky. Dokonca aj fanúšikovia z Bosny sú prítomní a ľutujú, že sme s nimi nepostúpili my namiesto Grékov. Nechýba Guatemala, ktorá však chýba na turnaji.

Sme hore. Družná debata o tom, kto má aké šance v skupine pokračuje a pomedzi to absolvujeme rýchle fotenie. Klišé fotky na facebook, pre kamarátov, frajerky, aby vedeli, že sme ozaj cestovali. A opäť k futbalu. 

Výhodou tejto lokality je, že si môžete oddýchnuť, pokochať sa výhľadom na Rio. Z jednej strany, druhej, tretej i štvrtej. Môžete dýchať lesný vzduch, hoci ste asi na 300 metrovej skale nad morom. Môžete sa poprechádzať tam, kde je ticho. Ak máte šťastie ako ja, podarí sa vám odfotiť malú opičku.

Ak máte megašťastie ako ja, podarí sa vám schytať náklad od jej kamarátky nad vašou hlavou. Už ma teda pokadilo všeličo, ale opica ešte nie. Hovorím si, to musí znamenať šťastie, a tak som po návrate podal tiket. Vyšiel. Diky opičiak. 

Takto obšťastnený sa vraciam, trochu naštvaný a terčom smiechu polovice Južnej Ameriky. Nevadí. Ten výlet stál za to.Posúďte sami.