Od nášho vyslaného redaktora v Brazílii.

Čokoľvek, čo v Brazílii robíte, sa môže zmeniť na veľké dobrodružstvo. Každý deň vás aj v každodenných banalitách zaskočí niečo, čo je pre našinca nezvykom. Mňa teda určite, a to nie som v Brazílii poprvýkrát.

O tom, ako v Brazílii razia kultúru meškania, niekedy inokedy. Keďže sa dnes poprvýkrát presunul mimo štátu Rio de Janeiro, porozprávam vám radšej o tom. 

Písať o majstrovstvách sveta bez toho, aby ste išli na nejaký zápas majstrovstiev sveta, je ako lízať zmrzlinu cez obal. Musím teda aj ja okúsiť tú strhujúcu atmosféru futbalového zápasu. Ako prvý som si zvolil zápas Kolumbia – Pobrežie Slonoviny. Dvaja favoriti skupiny, dva atletické tímy, samé ofenzívne hviezdy. Navyše sa zápas odohráva v hlavnom meste Brazílie, v Brasílii. A keďže som tam kedysi strávil pekné mesiace, nebolo o čom.

Ako hovorím, v Brazílii sa aj banalita stáva „mission impossible“. Prvý krok: kúpiť letenku. V dnešnej dobe, keď sa dajú letenky kúpiť už aj cez kalkulačku, by problém nastať nemal. Omyl. „Vaša karta zamietnutá.“, píšu mi po dvojhodinovej odmlke chlapci z aeroliniek. Nemožné, musí fungovať. Skúšam druhú, tretiu, kamarátovu, kartu rodičov, zase prvú, keby si to náhodou rozmysleli. Nefunguje nič. Až po piatich dňoch skúšania, rezignovania, naštvania a opäť skúšania, sa dopátram príčiny. V Brazílii akceptujú len karty vydané v Brazílii. Dobrý krok počas majstrovstiev, nie? Trpezlivosť. Snažím sa teda zistiť, ako chudák cudzinec môže vôbec cestovať z miesta na miesto. Už ma po toľkých dňoch ani neprekvapí, že nikto nevie. Služby zákazníkom cez email rozhodne nie.  Volám na telefonickú linku .... stlačte deväť. Vyčerpali sa všetky možnosti, no ani jedna nebola moja. Trpezlivosť. Až nejaká milá slečna na online chate vám povie, že zahraničnými kartami možno platiť, ale musíte namiesto  brazílskej stránky spoločnosti, zvoliť americkú. Nezamýšľam sa nad významom, len si tak plávam na brazílskej vlne. 
Hotovo, kúpené. Už ma ani neprekvapí, že v internetovej kaviarni, kde si chcete vytlačiť letenku, nemajú tlačiareň. No comment. Ráno múdrejšie večera. Ide sa!

Chcete sa dostať na letisko, ale ulica, z ktorej odchádza autobus, nemá zastávku. Už pri príchode som využil autobus modrej farby, a tak dúfam, že ho nejak nájdem. Ťažko, ešte nesvitalo. Preventívne držím ruku hore. Snáď si nejaký ujo šofér všimne európsky vyzerajúceho zúfalca. Podarilo sa. Už cestujem. 

Zábava nekončí. Prídem na letisko. Vnútroštátne. To, ktoré som si zvolil pri kúpe letenky. „Prepáčte, senhor, váš let je z medzinárodného letiska.“ „-Aha, jasné, veď to by bolo priveľmi easy, ak by som sa trafil na prvýkrát.“ Ďalší autobus, tentokrát už som na mieste.

Let je až prekvapivo hladký. V prestupnej stanici v Sao Paule narážam na skupinku Kolumbijčanov. Vlastne, celý let je kolumbijsky. Dokonca aj letušky už preventívne komunikujú v španielčine.

Na letisku znejú chorály. Len jeden človek v oranžovom drese Slonov nespieva. A ja. Po pár minútach sa však nechám strhnúť a pridávam sa aj ja. Kolumbia hrá sympaticky, tak prečo nie. Na konci letu už sú všetci kamaráti. Aj fanúšik Pobrežia Slonoviny, aj Kolumbijčania, aj jeden zblúdilý Slovák. Doletel som! Cítim sa ako Tom Cruise. Aj on dal Mission Impossible. Niekoľkokrát.

Priateľská atmosféra z lietadla sa presúva aj do ulíc hlavného mesta .Na ihrisku to však vo štvrtok o priateľstve nebude. Obe mužstvá potrebujú vyhrať. Bude to boj. Minimálne tak náročný ako ten môj na „expedícii Brasília“ . Snáď aj tento však bude mať dobrý koniec.