Majstrovstvá sveta vo futbale nie sú len o tom, čo vidíme na ihrisku. Sú aj o tom, aké správy vám a ľuďom po celom svete prinášajú novinári, ktorí vás na mieste zastupujú. Musím povedať, že som dosť sklamaný, z toho, čo sa hrnie do sveta o brazílskom šampionáte a Brazílii ako celku.

Len pred pár dňami som v jednom renomovanom slovenskom médiu čítal správu vyslaného redaktora. Vraj sa už o protestoch proti organizovaniu MS toľko nehovorí, no ešte stále sa v brazílskych uliciach konajú. Táto správa a pred ňou mnohé iné, ma prinútili k zamysleniu. Naozaj sa o dianí v Brazílii informuje dostatočne? A hlavne, informuje sa správne?

Považujem za svoju výhodu fakt, že sa nepohybujem po klasickej trase klasických novinárov. Tých, ktorí kopírujú tú istú „overenú“ žurnalistickú líniu. Tých, ktorí využívajú služby sprievodcov, miesto toho, aby si fakty overili na vlastnej koži. Na tejto „netradičnej“ trase som mal možnosť stretnúť sa s ľuďmi, hľadajúcimi takisto odlišnú stránku od tej, ktorú čítame už viac ako rok v súvislosti s brazílskym šampionátom.

To, čo najviac novinárov z celého sveta zaujíma(lo), boli protesty. Prirodzene, viac čítaní prinesie fotka zhoreného autobusu na niektorom z predmestí ako x-stranová analýza skutočnosti. A keď k tomu napíšeme písmenká MS alebo FIFA, úspech zaručený.

Posmelení čítanosťou, na podobnú cestu sa vydávajú všetci svetoví novinári. „Protesty proti majstrovstvám sveta!“. „Brazílčania nechcú futbalový turnaj!“ „Vláda vysťahovala ľudí kvôli šampionátu!“ A podobne. Neviem, či je to zámerom jednotlivých médií, ako prilákať čitateľov, alebo sú len jednoducho leniví na to, aby sa dopátrali pravých dôvodov, ale tieto a podobné správy, jednoducho nie sú pravdivé.

Spomenul som to už v niekoľkých článkoch i vstupoch jednej nemenovanej rozhlasovej stanice, ale zopakujem to ešte raz. Rád totiž búram nesprávne predstavy a romanticky dúfam, že úlohou človeka, využívajúceho médiá, je edukovať. Tak edukujem: Protesty Brazílčanov nemajú so šampionátom veľa spoločné. Maximálne to, že ho využívajú na prilákanie svetovej pozornosti na to, čo v skutočnosti presadzujú. Iste, nájdu sa aj takí, ktorým šport nič nehovorí. A ak majú anarchizmus ako bokovku, je ich šampionátovo protestná kariéra jasná. Treba však povedať, že takých sú stovky, maximálne tisícky v 200 miliónovej krajine. Protesty sú v drvivej väčšine namierené proti spôsobu vedenia krajiny v rukách mocných.

Napriek tomu, ešte aj dva týždne po začatí turnaja čítame správy o tom, že sa v Brazílii ľudia ešte stále búria proti organizovaniu MS. Zamyslime sa na chvíľu nad logikou týchto správ. Naozaj sa po polovici turnaja niekto môže búriť proti organizovaniu turnaja, ktorý pomaly končí? Nonsens.

Niečoho podobného sme boli svedkami v Soči. Západné médiá silou mocou upriamovali pozornosť na politiku Ruska, organizačné nedostatky a podobne. Keď však Rusi usporiadali najlepšiu zimnú olympiádu v histórii, nikto nepovedal nič. Na hokejovom šampionáte v Minsku rovnako, pred štyrmi rokmi v JAR takisto mali byť obrovské problémy a neboli. Tento rok znova.

Nie všetci športoví novinári však odkukali taktiku od bulváru. Stretol som takých, ktorí napríklad strávili v Brazílii čas od posledných vianoc. Vo favelách, medzi smotánkou, s ľuďmi i na štadióne. Stretol som takých, ktorí odmietli svojmu zamestnávateľovi vyhovieť, ak od nich vyslovene žiadal nejakú horiacu fotku protestujúcich. Stretol som takých, čo vycestovali z USA do Bosny, aby zistili, čo pre vojnou škúšaný štát znamená prvá účasť na MS. Stretol som takých, ktorí majú záujem informovať o skutočnostiach, nie o naučených frázach, ktoré sú akoby cez kopirák. Najviac idú slová ako protest, favela, štrajk, nepokoj. Ostatné až tak nezaujíma.

Čo možno málokto vie je fakt, že Brazília je krajinou štrajkov. Už pri mojej prvej návšteve pred dva a pol rokmi som bol svedkom toho, ako vám malú tlačiareň vrátili z reklamácie až po piatich mesiacoch. Najprv štrajkovali zamestnanci obchodu, potom opravári a nakoniec pošta. Minulý týždeň zase jedna moja známa musela vyžiť z piatich eur, pretože štrajkovala jej banka a platobné karty nefungovali. Štrajkujú bankári, dopravcovia, učitelia, štrajkujú všetci. Nikto na nich nenádva, lebo aj tí druhí sa jedného dňa dostanú do štrajku. Zaužívaná štrajková kultúra. Čo však žiaden z nich nesleduje, je, aby sa miešali do záležitostí, do ktorých ich nič. Dopravca chce vyšší plat, učiteľ lepšie podmienky v školstve, obyčajní ľudia lepšie zdravotníctvo, či vzdelanie. Nikto z nich nechce zrušenie majstrovstiev sveta. Toho jediného ich úniku z často ťažkej reality.

Majstrovstvá sveta v roku 2014 majú svoje chyby. Rozhodcovia, hamižná FIFA. Našli by ste možno viac. Podľa mňa však najväčšou chybou je úroveň novinárskej práce. Neinformovaní, či senzácie hľadajúci jedinci totiž kazia dojem jednej z najzložitejších krajín, ktoré som mal kedy možnosť navštíviť. Škoda. Týka sa to aj nás. Kazí to meno športu, ktorý milujeme.