Medzi genialitou a šialenstvom je tenká hranica. Odmietam si zvyknúť na to, že sa prekračuje akoby nič.

Komentár Jakuba Mihálika

Dokážem si zvyknúť na výstredných futbalistov. Dokážem si zvyknúť na Zlatana a jeho kopy spoluhráčom do hlavy, lebo je to nejaký zvláštny prejav toho, že ich má rád. Pokiaľ to neprekáža im...Dokážem si zvyknúť na jeho výroky, lebo nás pobavia. Dokážem si zvyknúť na Maria Balotelliho a fakt, že si pokojne môže podpáliť dom. Lebo môže. Dokážem si zvyknúť na potetovaných hráčov s lepšími účesmi ako filmové hviezdy, lebo imidž je súčasť reklamy. Dokážem si zvyknúť na fakt, že vo futbale sa pohybujú a pohybovali hráči, ktorí boli závislí od drog, ako Maradona, či od alkoholu ako George Best, Paul Gascoigne, Garrincha a mnohí ďalší. Predsa len, život si ničili mimo ihriska, nie na ňom. Zvyšok je záležitosť bulváru. Nechcem si zvyknúť, no asi budem musieť na nafilmované pády, ktoré sú slovami môjho amerického známeho - neznalca futbalu „súčasťou socceru, right?“. Na čo si však vo futbale odmietam zvyknúť je, aby sa na ihrisku premávali hráči, ktorí svoje psychické problémy ventilujú na súperoch. 

Medzi genialitou a šialenstvom je tenká hranica. Luis Suarez ju dohrýzol tak, že ju už prakticky nerozoznáme. Môžete byť akokoľvek geniálny hráč, keď to však nemáte v hlave usporiadané, nepomáhate sebe, ani ostatným. Luis Suarez evidentne nezvláda stres z futbalu. Vysiela tak zlý signál všetkým obdivovateľom jeho schopností. Učí ich, že keď zápas nejde podľa predstáv, môžete všetko. Môžete pohrýzť súpera. Raz. Dva razy. Tri razy. Môžete zmeniť futbal na volejbal, podľa potreby. Môžete všetko. Namiesto toho, aby ste deti učili, že šport je len šport, učíte ich, že aj v športe sa treba správať ako, keď je zviera zahnané do kúta. Tak na toto si ja zvyknúť odmietam.

Hoci mám Suareza rád ako futbalistu, musí prísť exemplárny trest od FIFA. Najmä, ak ide o v poradí niekoľké „zhrešenie“  tohto hráča. Jeho trávnikové excesy sa stupňujú a aj keď sa rozhodne nechcem tváriť ako psychológ, to nemôže byť dobré znamenie. 

Luis potrebuje zvolniť. Futbalové emócie ním hýbu až príliš. Keď to nie je emotívny plač, je to dohryzenie súpera. Mám rád emócie, ale čo je veľa, to je veľa. 

Trikrát a dosť, dalo by sa povedať. Dosť bolo nielen z pohľadu prípadného trestu, ale aj v rámci trpezlivosti fanúšikov. Suarez si to opäť pokašľal. Už keď ho fanúšikovia opäť začali radiť na úroveň Ronalda a Messiho, prišlo toto. Aj vďaka tomu nemôže byť najlepším na svete, pretože najlepší ako-tak vedia znášať porážku (Suarez dokonca ani neprehral). Kontroverznosť vám v obľúbenosti nepomôže, stačí sa opýtať Maradonu. Nebyť jeho kontroverznejšej povahy, miláčik davov Pelé by mal, čo robiť, aby sa na tróne udržal.

Suarez si zavaril aj na klubovej scéne. Liverpoolu pošramotil povesť, Barcelona, ktorá sama v minulej sezóne na cti utrpela, jeho angažovanie asi nebude riskovať. 

Za chyby sa pyká a za šialené prešľapy tým duplom. Lo siento, Luis, ale snáď sa toto len tak ľahko neprepečie. V žiadnom zamestnaní, dokonca ani v MMA to nie je povolené, nie to ešte na futbalovom trávniku. Úspešnú terapiu prajem.