Každý športový fanúšik musí mať tím obľúbený a tím, ktorému praje, aby sa pri každej prihrávke potkol. Ja som si ho konečne našiel. A vy?

Za mojich mladých liet bolo najnepopulárnejším mužstvom sveta Nemecko. Boli presným opakom mojich obľúbencov, hravých chlapcov z Brazílie. Dlhé roky mali povesť nepríjemného súpera, hrajúceho škaredý futbal. Bez výraznej hernej kvality, no s odhodlaním buldoga. Od trvalej Rudiho Vollera, cez über-alles výzor Stefana Effenberga, až po tvár Jensa Jeremiesa, ktorého by ste nechceli stretnúť v žiadnej uličke, nieto ešte tmavej. Nemci pôsobili ako roboti, naprogramovaní na víťazstvo, nie na to pôsobiť sympaticky. 

Ich revírom bolo pokutové územie. Ich čas  väčšinou v nadstavenom čase. Mohli prehrávať aj o dva góly. Vždy tam v závere niečo „ušmudlali“. Hrivou Klinsmanna, krkom Bierhoffa, šmiknutím na plešinke Carstena Janckera. Nakoniec vždy vyhrali. Nemal som ich rád. Zároveň uznával. Rivalita musí byť.

Tento turnaj je už iný. Potajme nenadržiavam ich súperom, v duchu nekričím „No jasné, Nemci!“ Nech sa snažím, ako sa snažím, v súčasnej nemeckej reprezentácii nenachádzam nič zo „starého dobrého“ Nemecka. Namiesto trávnikových buldogov, samí slušní chlapci s najmódnejšími účesmi. Žiadni hromotĺci, ktorí vás chytia pod krk, keď sa neviete správať a filmujete. Útli chlapci s technikou Brazílie. Ktorí vyhrávajú zaslúžene. Už sa nemôžem ani v duchu vysmievať ich výzoru. Kapitán Phillip Lahm vyzerá stále na dvadsať, Mario Gotze pripomína futbalového anjela, Miro Klose pôsobí ako vystrašený nováčik, nie historický (spolu)rekordman. Nie je to už ono. Čo je to za turnaj, na ktorom nemáte tím, ku ktorému cítite nevysvetliteľnú nesympatiu?

Aby vás to viac bavilo, musíte si nájsť popri obľúbenom tíme aj nejakého „vyvrheľa“. Tím vyslovených hercov, nesympošov, bitkárov a neviem, čo ešte všetko, čo si vymyslíte, len, aby ste si ospravedlnili svoju „nenávisť“. A verte, medzi postupujúcou šestnástkou bolo ťažké taký tím nájsť. Ale musel som sa snažiť. Nech je tá vyraďovačka zaujímavejšia.

Až po dlhom pátraní som našiel tím, plný hromotĺkov. Tím, ktorý nevyniká technicky, tím, ktorého hráči pôsobia až neokrôchane, a ktorí nenosia účesy podľa najnovšej módy, ale podľa starovekej, do skaly vytesanej, podoby Herkula. Vovnútri ich podozrievam, že nevedia hrať, no vždy vyhrajú. Penaltou, vlastným gólom, odrazením od svetelnej tabule v nadstavenom čase. Ešte aj mená majú nevysloviteľné ako niektorí Nemci. Schweinsteiger – Papastathopoulos. Close enough.

Mojimi novými Nemcami sú Gréci. Možno aj z rivality, keďže na ich úkor sme nepostúpili na MS. Možno aj preto, že kedysi si robili posmešky zo žilinského štadióna.A možno aj preto, že za posledných 10 rokov dali približne tri a pol gólu a aj tak vyhrali drvivú časť zápasov. K môjmu objavu prispieva aj fakt, že k postupu zo skupiny prišli ako slepé kura k zrnu. A tým dupľom to, že z prvého miesta chytili Kostariku. Čisté Nemecko spred x rokov. Neprajem im úspech, no zároveň mi bude ľúto, keď vypadnú. Nebudem mať koho pri teplom gyrose, studenej metaxe a pohľadnici z Chalkidiki, od srdca "hejtovať".