Alžírski futbaloví reprezentanti sú síce po vyradení v osemfinále už doma, no v Brazílii zanechali skvelý dojem. Sme svedkami obrody alžírskej reprezentácie a vzniku novej africkej veľmoci na futbalovej mape sveta?

Desaťročia stáli v tieni svojich susedov. Maroko, či Tunisko pomerne často absolvovali veľké turnaje ako majstrovstvá sveta, Egypt bol neporaziteľným tímom v rámci afrického šampionátu. Najslávnejším momentom alžírskej futbalovej reprezentácie tak bol paradoxne ich nepostup zo skupiny na majstrovsvách sveta 1982. Vtedy totiž súcitil s Alžírskom celý svet. Nemci a Rakúšania sa v jednom z najhanobnejších zápasov histórie futbalového Mundialu dohodli na víťazstve  Nemecka v pomere 1:0, ktoré zabezpečovalo postup obom tímom. Po rýchlom góle Nemecka sa zvyšok zápasu odohral bez záujmu, čo Alžírčanov stálo postup. Odvtedy sa Alžírčania zúčastnili majstrovstiev sveta len dva razy. Nedokázali zaznamenať ani jedno víťazstvo a v roku 2010 dokonca ani gól.

Alžírska futbalová reprezentácia dlhodobo doplácala na emigráciu svojich obyvateľov. Futbalisti s alžírskou krvou si vyberali radšej európske reprezentácie, pretože v európskych krajinách sa futbal teší lepšiemu zabezpečeniu a lepším podmienkam. Hráči navyše cítili, že s alžírskou reprezentáciou nikdy na nič veľké nedosiahnu.

Napriek snahe sa alžírskym funkcionárom nepodarilo do reprezentácie nikdy pritiahnuť tie najväčšie talenty s alžírskymi koreňmi. Zinedine Zidane, ktorého obaja rodičia boli Alžírčania a ktorého strýko dokonca hral za Alžírsko na MS 1986 a vsietil na nich gól, si už v mladom veku vybral reprezentáciu Francúzska. Podobne konali i ďalšie hviezdy, z ktorých Samir Nasri, či Karim Benzema sú len vrcholom ľadovca. Hoci sa títo a ďalší skvelí futbalisti nenarodili v Alžírsku, Púštne líšky cítili, že sú okrádané o talenty.

Možno aj vlastnou chybou prichádzali Alžírčania o budúcich reprezentantov. Slabý skauting spôsobil, že skôr ako sa rozhýbali, francúzsko-alžírski futbalisti už dávno reprezentovali Les Bleus. Všetko sa malo zmeniť s príchodom Halihodžića, bosenského trénera na lavičke Alžírska.
Halihodžić okamžite po nástupe do funkcie začal s hľadaním vo Francúzsku narodených hráčov alžírskeho pôvodu. Vychádzajúce hviezdy ako Ghoulam, Ghilas, či Bentaleb, ktoré svoje juniorské roky odohrali vo francúzskych farbách, presvedčil o tom, že v alžírskej reprezentácii buduje niečo veľké. Hráči, možno aj kvôli väčšej konkurencii v reprezentácii Galského kohúta, Halihodžićovi kývli, a tak sa začalo rysovať silné, mladé mužstvo hráčov, pochádzajúcich z kvalitných európskych futbalových akadémií Marseille, či Lille. Desaťročia „vykrádaný“ alžírsky futbal sa nachvíľu ocitol v opačnej pozícii a hneď prvá kvalifikácia, v ktorej Halihodžić do mužstva priviedol až dve desiatky úplných nováčikov, priniesla Alžírsku úspech v podobe postupu na majstrovstvá sveta.

Samotný turnaj zmenil vnímanie alžírskej reprezentácie v očiach futbalového sveta. Z ultradefenzívneho tímu, ktorý nemal útočný potenciál na to, aby dokázal vyhrať zápas majstrovstiev sveta, sa stalo príťažlivé mužstvo, schopné trápiť aj takého favorita ako je Nemecko Alžírčania len tesne prehrali s ospevovaným Belgickom, skúsenejším Kórejčanom nedali žiadnu šancu a proti favorizovanému Rusku remízou vybojovali postup. V osemfinále teda síce neuspeli, ale do sveta vyslali jasný signál toho, že na severe Afriky rastie dôležitý hráč na futbalovom poli. Tím s vekovým priemerom 26,6 (napr. Belgicko 26,0) totiž má potenciál aj pre ďalšie roky a turnaje.

A hoci v krajine pochybovali o zanietenosti vo Francúzsku narodených Alžírčanov pre národné farby, oduševnenosť pri činnostiach ako spievanie alžírskej hymny, dodržiavanie alžírskych zvyklostí a najmä hra v samotných zápasoch, fanúšikov Alžírska presvedčili, že súčasný káder je skutočne alžírsky. Odmenili sa im za to obrovskou podporou, ktorá bola vidieť aj počas zápasov. Alžírsky futbal je na vzostupe. Treba s nim začať počítať.