V play-off ligy majstrov vyradil silný Neapol Athletic Bilbao a opäť tak dokázal to, čo už vieme dlhé roky. Niečo na tom klube z Baskicka je...

V dnešnom futbale to nie je bežná vec. V časoch, keď svetom zelených trávnikov hýbu (mnohomiliónové) prestupy  nie je častým javom, aby jeden klub čerpal pri skladbe svojho mužstva výsostne z domácich zdrojov. Predsa je to možné. Athletic Bilbao má k tomu ešte jednu vec naviac – úspechy.

Takých klubov ako „pýcha Baskicka“ vo svete niet. Je nepredstaviteľné, aby napríklad Madrid postavil tím výhradne na Madridčanoch, hoci by možno mohol. Prestupy však hýbu futbalovým dianím už od roku 1893, keď za sto libier prvýkrát zmenil dres Willie Groves, anglický futbalista West Bromwichu Albion. Napriek tomu aj dnes, viac ako 120 rokov potom, nájdeme klub, ktorý prestupy vyslovene neuznáva a vyhýba sa im ako čert krížu.

Athletic Bilbao je klub, ktorý mi bol vždy sympatický. Možno pre nespútanú krásu baskickej prírody, možno pre hrdosť v srdciach všetkých okolo tohto klubu, ktorý vyslovene zosobňuje boj Baskov za samostnatnosť od Španielska. No najmä pre jeho futbalovú filozofiu. Nezapadá do obdobia, v ktorom futbalové kluby ovládajú zahraniční majitelia. Nezapadá do obdobia, v ktorom je „in“ kupovať vo veľkom. Čím drahšie, tým väčšie titulky, je v Baskicku považované za hlúposť. Aj to robí Athletic výnimočným.

Athletic Bilbao bolo založené v roku 1898 ako jeden z prvých profesionálnych futbalových klubov v Španielsku. Ich začiatky mali „na svedomí“ britskí prisťahovalci, ktorí v úrodnom baskickom regióne hľadali prácu. Neskôr sa situácia otočila a baskickí obyvatelia odchádzali do Anglicka za lepším vzdelaním. Tam sa zoznamovali s najkvalitnejším futbalom tej doby a svoje poznatky prinášali späť do Bilbaa. Britský futbal tak výrazne formoval prvé kroky Athletica. A stopy nesie dodnes, veď samotný názov Athletic, ako protiklad k španielskemu Atlético, je dôkazom samým o sebe. Ich britská priamočiarosť skĺbená so španielskou hravosťou, ďalším.

V roku 1909 sa Bilbao dočkalo aj svojich prvých oficiálnych dresov. Baskický študent Juan Elorduy bol poverený nákupom kvalitných dresov na anglický štýl. Zvolil červeno-biele pruhy, ktoré sú obsiahnuté aj v znaku mesta Bilbao a nakúpil 50 kompletných dresov. Dvadsaťpäť z nich ostalo v Bilbau, druhá polovica putovala do Atlética Madrid, teda klubu, ktorý bol pôvodne založený ako madridská „pobočka“ Athletica. 
Vybavení dresmi, Athletic sa snažil o založenie permanentného miesta, kde by hrával svoje zápasy. V roku 1905 tak vznikol futbalový štadión San Mamés, ktorý v tej dobe stál 50 tisíc pesiet. Bol to prvý profesionálny futbalový štadión na španielskom území a Athleticu slúžil viac ako 100 rokov. Od minulého roka ho v Bilbau nahradil nový, krásny, moderný futbalový stánok, ktorý však v rámci tradície takisto nesie názov San Mamés, či La Catedral. 

Ako všetko okolo tohto klubu, aj meno štadióna je zaujímavé. Názov domovského stánku Bilbaa má pôvod v legende o Svätom Mammesovi, ktorý bol počas Rímskej ríše hodený stádu hladných levov. Tí ho však odmietli zožrať kvôli jeho božskosti. A práve lev je aj symbolom klubu z Bilbaa, ktorý razí filozofiu nevzdávania sa za žiadnej situácie.

V roku 1929 stál Athletic pri zrode La Ligy. A stojí v nej dodnes. Ako jeden z len troch klubov, Athletic Bilbao nikdy neopustil najvyššiu španielsku súťaž. Tými ďalšími dvoma nie je nikto iný ako Real Madrid a FC Barcelona. A hoci sú obaja menovaní slávnejší ako Bilbao, nebolo tomu vždy tak.

Už pred založením La Ligy Bilbao valcovalo svoju konkurenciu. Medzi rokmi 1911 až 1921 v jeho drese žiaril Rafael Moreno „Pichichi“ Aranzadi, ktorý nastrieľal neuveriteľných 468 gólov v 267 zápasoch. Pomohol tímu k štyrom trofejám Copa del Rey a patril k 14 hráčom Bilbaa, ktorí tvorili vtedajšiu španielsku reprezentáciu (20 hráčov). Trofej pre najlepšieho strelca La ligy je pomenovaná práve po ňom.

Po založení španielskej ligy sa v rokoch 1930 a 1931 Bilbao tešilo z dvoch double za sebou, pričom v druhej sezóne napríklad porazili Barcelonu 12:1. V tej istej sezóne Barcelona obsadila konečné druhé miesto v tabuľke. Až taká bola sila tímu, ktorý už v 30. rokoch preferoval futbal založený na krátkych prihrávkach a hre vo veľkej rýchlosti. Trademark, ktorý ostal v Bilbau až dodnes.

Až nástup generála Franca do čela španielskeho štátu znamenal pre Bilbao ústup z pozícií. Francova podpora Realu Madrid sa dotkla aj Baskov, keď Bilbau bolo zakázané ich preferovanie hráčov narodených v Baskicku. Athletic si však našiel cestičky, ako nezísť zo svojho smeru a do svojich radov angažovali hráčov, ktorí síce neboli narodení v Baskicku, ale mali baskických starých rodičov. A legenda pokračovala.
Bilbao bolo v skrývaní pôvodu svojich hráčov až tak šikovné, že sa im podarilo vedenie ligy presvedčiť, že baskický rodák Telmo Zarra nie je baskický rodák, a tak za Athletic mohol dosiahnúť fenomenálny ligový rekord 252 gólov v 278 zápasoch, ako aj 38 gólový zápis v jednej sezóne, métu, ktorú prekonal až Cristiano Ronaldo v sezóne 2010-2011 po 60 rokoch.

Po Zarrovej ére sa s históriou Bilbaa nachvíľu spojilo aj Slovensko. V čase, keď Real Madrid totálne opanoval La Ligu so 14 titulmi za 21 rokov, sa do popredia nenápadne vtrel Athletic s hlavným trénerom Ferdinandom Daučíkom, rodákom zo Slovenska, ktorý bol známy z predchádzajúceho trénovania Kubalovej Barcelony, a ktorý Athletic v „ére Realu“ priviedol k double a dvom Španielskym pohárom.
Barcelona a Real v tom čase obchádzali pravidlá o počte povolených cudzincov v tíme, čo im dávalo oproti konkurencii výhodu. Athletic zareagoval opäť nekonvenčne, ešte sprísnil svoju cestu angažovania Baskov. Odmietli mnohých talentovaných hráčov, ktorí dokonca mali baskických predkov a ešte upevnili hrdosť svojich fanúšikov voči svojmu klubu. Navyše, čoraz viac získavali sympatie fanúšikov aj mimo baskického územia. Až v druhej polovici šesťdesiatych rokov Bilbao, počas desaťročia bez trofeje, uvoľnilo svoje striktné pravidlá a povolilo angažovanie hráčov z regiónu Navarra (Osasuna) a Gupizoca (San Sebastian), hoci obe sa hlásia k baskickej príslušnosti, a teda uvoľnenie nebolo výrazné..

V roku 1971 Bilbao otvorilo Lezamu, ekvivalent barcelonskej La Masie, a tá sa stala hlavným zdrojom hráčov, ktorí v nasledujúcich desaťročiach obliekali červeno-biely dres. V súčasnom kádri až 14 hráčov pochádza práve z Lezamy, z ktorých žiaria mená ako Muniain, Aduriz, či Laporte a ďalších jej absolventov nájdeme v kluboch ako Manchester United (Ander Herrera), Juventus Turín (Fernando Llorente), Bayern Mníchov (Javi Martinez) a ďalšie.

Práve jedna z najkvalitnejších liahní talentov na svete, ktorá čerpá z približne 2,5 miliónového obyvateľstva Baskicka, umožňuje Bilbau ostať konkurencieschopným aj v súčasnom futbale. Navyše, investícia do mládeže je nutnosťou, keďže klub podľa svojich stanov nemôže nikdy vykázať stratu a pôžičky, na rozdiel od všetkých ostatných klubov, nepripadajú do úvahy. Klubovými vlastníkmi sú socios, čiže členovia klubu, podobne, ako tomu je v prípade Barcelony a Realu Madrid, jediných dvoch klubov La Ligy s rovnakou štruktúrou. 

Bilbao však ani z onej 2,5 miliónovej základne nemôže čerpať talenty exkluzívne. V Baskicku sa totiž nachádzajú ďalšie dva prvotriedne kluby, Real Sociedad San Sebastian a Osasuna Pamplona. S prvým menovaným Athletic udržiava vzťahy ako na hojdačke. V sedemdesiatych rokoch pri vzájomných zápasoch niesli na ihrisko spoločne baskickú vlajku a Bilbao dokonca oslavovalo titul San Sebastianu v roku 1981, neskôr sa oba kluby rozkmotrili, kvôli prestupu známeho Josebu Etxeberriu, ktorý sa stal dovtedy najdrahším hráčom pod 18 rokov v histórii futbalu (3 milióny eur). Zápasy s navarrskou Osasunou sú tým pravým baskickým derby a majú v sebe to správne elektrizujúce napätie a la Baskicko.

Athletic Bilbao však svieti aj nad týmti dvoma lokálnymi rivalmi. Jednak preto, že ako jediný neopustil svoju „baskickú cestu“, druhak preto, že každoročne produkuje tie najväčšie hviezdy svetového futbalu a v neposlednom rade preto, že je stále úspešný. Naposledy vyradil z Ligy majstrov taliansky Neapol a po dlhých rokoch opäť zažije atmosféru najprestížnejšej klubovej súťaže sveta. Príbeh Bilbaa je v dnešnej dobe unikátny. Ich „tvrdohlavosť“ v dodržiavaní tradície je priam ako z rozprávky spred mnohých rokov. Je to príbeh hrdosti, nezlomnosti, talentu a úspechov. Je to príbeh zázračného Baskicka.