V uplynulom týždni ukončili pôsobenie dva z najväčších slovenských fanklubov, pod hlavičkou “občianske združenie”. Niektorým ľuďom sa nepochybne uľavilo. Je to však určite dobrá správa pre futbal?

Prichádzam na štadión v Žiline, aby som si pozrel súboj, ktorý by mal byť jedným z najkvalitnejších, aký môžete na Slovensku vidieť. Hrá druhý s tretím, dvaja ašpiranti na európske poháre. Pozerám sa po štadióne, ktorý je na slovenské pomery skutočnou pastvou pre oko. Moderný štadión, moderné zabezpečenie. Hráči predvádzajú moderný futbal. Mal by som byť spokojný z tohto športového vyžitia, no niečo mi chýba. Po hlbšom uvažovaní som na to prišiel. Atmosféra!

Tá k futbalu patrí asi ako maslo ku chlebu. Hoci sme vďační aj za chlieb, bez masla je akýsi suchý. S ním je ten kúsok pečiva akosi ľahšie stráviteľný. Futbalové fanúšikovstvo je vo svete fenomén sám o sebe. Štýl života. Mnohé kluby by bez svojich fanklubov nemohli existovať. Členovia fanklubu sú súčasťou klubovej rodiny. Na Slovensku je to, zdá sa, inak. Kluby svojich skalných považujú za príťaž. A dôkazom sú udalosti z uplynulého týždňa.

Počas neho totiž ukončenie činnosti oficiálne ohlásili dva z pravdepodobne troch najväčších občianskych združení, ktoré boli založené s cieľom podporovať svoj obľúbený klub. Žilinskí fanatici a Belasá šľachta definitívne zanikli. Nečudo, boli k tomu dotlačení.

Možno si poviete: Konečne. Ľudia vo vedení MŠK a Slovana s veľkou pravdepodobnosťou budú súhlasiť a zo srdca im možno padne veľký balvan. Veď minimálne v prípade žilinského klubu sa o to výraznou mierou pričinili. A v tom bratislavskom neprotestovali. Dovolím si však tvrdiť, že tieto dve správy nie sú prospešné pre futbal na Slovensku.

Pamätám si na časy, keď ešte v Žiline Fanatici fungovali. Svoj tím podporovali v zime, v daždi, pri výhre i pri prehre, doma i v tisíce kilometrov vzdialených mestách. Vďaka nim chodilo na futbal mnoho ľudí, ktorí dovtedy (a bohužial aj odvtedy) o futbal ani nezavadili. Fanatici podporovali neskôr aj B-mužstvo, basketbalové mužstvo, hokejové a dokonca aj vodnopólové. Vďaka nim šport v Žiline naozaj žil. A som si istý, že podobne tomu tak bolo v Bratislave.

Iste, niektorí členovia (zo stoviek) za fanúšikovstvo skryli svoje agresívne chúťky, no tie zánik fanklubu nevyriešia. Tie v ex-členoch ostanú. Len zmizne združenie, ktoré aspoň trochu podobné prípady kontrolovalo a snažilo sa obmedziť. A popri tom zmizne aj atmosféra, teda to, čo mnohých na futbale láka.

Slovenské štadióny zívajú neustále väčšou a väčšou prázdnotou. Už teraz boli zápasy, na ktoré prišlo len pár desiatok ľudí, zvyšok boli členovia práve zaniknutých občianskych združení (rozumej fanklubov). Po zániku dvoch najväčších (popri tom trnavskom) združení, sa pravdepodobne ešte rady fanúšikov na tribúnach preriedia.

Možno sa mýlim. Možno konečne príde na slová predstaviteľov klubov, ktoré dúfali, že po odchode “nezvládnuteľných” fanúšikov prídu na štadióny húfy rodín. Neviem sa však zbaviť pocitu, že k tomu nedôjde. Že štadióny budú bez skalných, bez rodín, bez atmosféry. Že futbalové fanúšikovstvo na Slovensku pomaly umrie.