Nádejali sme sa, že tento rok bude iný. Že naše kluby spravia v pohárovej Európe dieru do sveta a potvrdia, že popri reprezentácii rastie aj klubová úroveň slovenského futbalu. Po včerajšku môžeme konštatovať, že diera tam je. No nie taká, akú sme si želali.

Slovan Bratislava má za sebou polovicu vystúpenia v skupinovej fáze Európskej ligy. A v polčase je jasné, že náš futbal na čele s majstrom našej ligy, ako jeho reprezentantom, je, bohužiaľ, “20 rokov za opicami”.

Začína to štadiónom. Belasí si gratulovali k tomu, že sa im podarilo UEFA “ukvávať”, aby na Pasienkoch mohli hrať domáce zápasy. Teda aspoň dovčera. Ale už aj predtým muselo byť každému zainteresovanému trápne, keď sa zahraniční návštevníci museli pozerať na ošarpaný štadión, a keď novinári, teda tí, ktorí rozširujú povesť o meste a krajine, museli pôsobiť v nejakej unimobunke, ako brigádnický pilčík vedľa nejakej východoslovenskej osady. Zrejme im ale trápne nebolo. Po včerajšku už snáď aspoň ten pocit hanby dorazil.

Na Slovensku sa všetko robí polovičato. Keď sme vítali MS v hokeji, rozhodli kompetentní, že sa vyčistí cesta od železničnej stanice k zimnému štadiónu. Zvyšok mesta nie, veď tam cudzinci nepôjdu. A v “potemkinovskom” duchu to riešili aj v bratislavskom Slovane. Dáme na štadión naoko nejaké zátarasy, hlavne nech to pôsobí dobre a spĺňa kritéria. Bezpečnosť je druhoradá. Iste, srandafanúšikovia Sparty sú zvery, ktoré sa asi na zápasy posilňujú v takzvanom Sherwoode pri Václaváku, no dovolili si len to, čo im bolo dovolené.

Približne s takým istým omeškaním, totiž, ako nabral na Slovensku futbal na vyspelý svet, dorazili naši ochrancovia zákona, v čase, keď desať „chuligánov“ papierovej váhy skúšalo zhodiť rovnako ľahký plot. Doteraz som si myslel, že sa ozbrojeným príslušníkom hovorí „korytnačky“ kvôli pancieru. Včerajšok prezradil, že je to kvôlli rýchlosti. A možno aj rozumovo, lebo len málokto zasahuje proti utekajúcim obetiam miesto toho, aby zasahoval proti útočníkom.

Nielen v infraštuktúre, zabezpečení a organizácii zaostávame. Oných 20 rokov zaostávame aj priamo na ihrisku. Presne pred toľkými rokmi sme totiž počúvali, že naši futbalisti zaostávajú za vyspelou futbalovou Európou vo fyzickej pripravenosti, výdrži a dostupovaní. Včerajšok, a vyjadrenia odborníkov i trénerov potvrdil, že sme sa za tie dve desaťročia neposunuli nikam. Teda možno dozadu. Ako je možné, že najlepšie platení futbalisti na Slovensku nemôžu držať krok s tímom, ktorý pochádza z podobných futbalových končín a zďaleka nie je Realom Madrid, či Bayernom Mníchov?

Aby bol obraz futbalu u nás dokonalý, vyrovnali sa mu aj médiá, zastrešujúce jeho prenos. Špičkový moderátor nahlas do mikrofónu dáva pokyny neskúsenému Szilimu: „Daj si bližšie mikrofón“, na čo zase mohol Szili pokojne odpovedať: „Ty sa nedívaj do zeme“. Ak sa však vyhýbanie pohľadu do kamery dá pripísať hanbe za to, čoho sme boli včera svedkami, tak potom je to pochopiteľné.

Aj tak však nadobúdam pocit, že televízny prenos nie je zvládnutý tak, ako by mal. Počas druhopolčasových rozbrojov sa kamery na tribúny neotočia, veď to, čo sme nevideli, sa nestalo. Klubový zápas roka je navyše ideálnou príležitosťou dať šancu veleskúsenej redaktorke, ktorá vie „pohotovo“ zareagovať pri odchode Žofčáka od sľúbeného rozhovoru. A mohol by som pokračovať.

Včerajší zápas mal byť skutočnou oslavou futbalu. Namiesto toho bol, nielen hanbou pred svetom, ale mal by byť najmä pripomenutím toho, že futbal na Slovensku je na míle vzdialený vyspelému svetu.