Jaroslav Halák je v súčasnosti asi najväčšou hráčskou hviezdou NHL. Vďaka nemu prežíva New York Islanders najlepšie časy od ziskov Stanley cup-ov v 80. rokoch. Ako sa asi teraz cítia neschopní manažéri, ktorí si ho v minulej sezóne pohadzovali ako horúci zemiak?

Komentár Filipa Chudého

Pred siedmimi mesiacmi som okomentoval vtedajšie výmeny Jaroslava Haláka ako handrový biznis NHL. V priebehu dvoch mesiacov bol náš brankár v štyroch rôznych kluboch, čo je pre hráča jeho kvalít maximálna urážka. Haláka považujem za jedného z najlepších brankárov súťaže vôbec, čo v minulosti neraz ukázal, lenže chorý systém NHL si ho pohadzoval ako nejakého neperspektívneho dorastenca. Zo St. Louis, kde sa stal spoludržiteľom trofeje pre najmenší počet inkasovaných gólov, ho nepochopiteľne poslali do vtedy posledného Buffala. Pritom „šable“ ho ani nechceli, bol ich hráčom iba štyri dni, aby ho následne poslali do Washingtonu. Lenže ani v hlavnom meste sa dlho nezdržal, hneď po sezóne ho vymenili do NY Islanders za budúci výber v 4. kole draftu... Vtedajší komentár som zakončil želaním, aby si v lete našiel klub, ktorý nebude iba niekoľkodňovým prechodným bydliskom, ale serióznou stanicou, na ktorej sa ukáže tak, že zopár generálnych manažérov skolabuje, nech je od nich v budúcnosti pokoj. Dnes môžem povedať jedno, moje želanie sa naplnilo.

Bývalý brankár Garth Snow, ktorý je momentálne generálnym manažérom newyorských „ostrovanov,“ ukázal skvelé oko a totálne zosmiešnil svojich kolegov. Získal na Haláka práva za nejakého tragéda, ktorého si Washington vyberie v 4. kole draftu. Odchovanec bratislavského hokeja síce mohol ísť na trh s voľnými hráčmi, kde by vytĺkol ešte lepší plat, lenže on prijal štvorročnú zmluvu od „ostrovanov,“ pretože od tohto mužstva cítil od prvých sekúnd to, čo mu predchádzajúci zamestnávatelia nedali, dôveru v jeho kvality.

Možno aj preto bol na začiatku tejto sezóny k sebe prísny. Aj keď chytal dobre, Halák hovoril stále o tom, že sa musí zlepšiť. Nad jeho slovami sa čudovali všetci, až mu začali hovoriť, aby nebol na seba taký prísny. No Halák chcel za každú cenu splatiť dôveru, ktorú dostal, čo sa mu podarilo. Naposledy vychytal jedenástu výhru v rade, čím prekonal klubový rekord legendárneho Billyho Smitha z roku 1982. Počas tejto série víťazstiev dosiahol priemer 1,24 inkasovaného gólu na zápas, 95,2 %-nú úspešnosť zákrokov a 3 čisté kontá, čo sú všetko vynikajúce čísla. New York Islanders boli hlavne vďaka nemu v čase písania týchto riadkov druhým najlepším tímom ligy, a to pripomínam, že v minulej sezóne boli piatym najhorším tímom zo všetkých.

To Halák urobil tento rozdiel. Jeho zákroky dodali spoluhráčom istotu, tí si začali veriť, a preto získavajú stále viac bodov. V súvislosti s Halákom sa začína hovoriť aj o Vezinovej trofeji pre najlepšieho brankára súťaže, čo tiež o niečom svedčí. Na konci tejto sezóny bude mať bratislavský rodák tridsať rokov, preto prichádza najvyšší čas, aby sa aj oficiálne zaradil medzi najlepších brankárov súťaže, kam síce podľa mňa už dávno patrí, ale NHL sa k nemu správala skôr ako k handre, nie ako k osobnosti. Zatiaľ to v tejto sezóne vyzerá tak, že Halák dáva najlepšiu možnú odpoveď všetkým ľuďom, ktorý v minulej sezóne jeho kvality hráčskymi výmenami znevážili. Namiesto výmeny mu mali dať dôveru. New York Islanders mu ju dali, preto sú v tabuľke tak vysoko.