Hokej je údajne národným športom na Slovensku. Kedy naposledy ste však zažili hokejovú radosť?

Je sobota a ja si krátim predsviatočný čas pri počítači. Nemalo by sa, ale vonku prebieha paródia na zimu. A tak vlastne musím. Zapnem Jútjub a keďže Big brother má všetko v merku a hneď len tak vie odhadnúť, čo človek rád pozerá, na úvodnej strane mi ponúkajú hokejové videá slovenskej reprezentácie. Neodmietnem, veľmi rád sa utápam v nostalgii. Prechádzam tie najsvetlejšie okamihy našej hokejovej reprezentácie. V pozadí nekvalitného videa počuť “Ži-go-si-naj-lep-ší”, z ďalšieho “Na druhej strane úplne voľný Pavol Demitra – Góól – Góól - Góól.” Video po videu mi pripomína tie skvelé zážitky z továrne menom slovenská hokejová reprezentácia. Po, ani neviem ako dlhom, čase, spomínanú stránku vypínam a aj sa ma zmocní pocit spokojnosti, že tá naša malá krajina bola kedysi svetovou špičkou, preto, že národným športom žil celý národ a tam, kde je vášeň, tam sú aj výsledky.

Z mojej romanticko-nostalgickej nálady ma vyruší spomienka na to, že o chvíľu spomínaná továreň na zážitky hrá svoj ďalší zápas. Púšťam si teda stretnutie našich proti Nórsku. Nie je to rovnaké fórum, na akom sa odohrávali tie spomienkové videá, ale predsa. Je to repre. Ten blažený pocit hrdosti, ktorý mi vliali videá v rámci niekoľkých minút, sa rovnako rýchlo mení na nejaký zmätený pocit. Náš tím prehráva. Optimista povie, že prehráva v súboji o tretie miesto na Arosa Challenge, na ktorom až tak o veľa nejde. Pesimista vidí, že náš takmer najlepší európsky tím dostáva na frak na Švajčiarskom pohári od výberu nórskej ligy a končí posledný. Pocit zmätenosti sa, opäť, veľmi rýchlo mení na hnev. Posledné miesto na treťotriednom turnaji totiž začína zapadať do širších súvislostí.

Začínam si totiž uvedomovať, že hokej, šport, ktorý je, napriek úspechom futbalistov, ešte stále národným športom, už národ nemôže tešiť tak, ako kedysi. Seniorská reprezentácia nezlyháva totiž už len na treťotriednych turnajoch typu Arosa Challenge. Zlyháva aj na majstrovstvách sveta, keď je pre ňu štvrťfinálová účasť naroveň zlatu. Zlyháva na olympijskych hrách. Zlyháva, nielen proti tímom, ako Česko, Švédsko, Kanada, ktorých sme na oných videách zo začiatku môjho výlevu dokázali vo veľkých zápasoch porážať. Zlyháva proti tímom, ktoré sme si dávali na večeru ako predkrm pred zápasmi s tými, o “ktorých išlo”. Nórsko, Slovinsko, Bielorusko, Francúzsko. Asi až na úrovni Poľska sa môžeme zastaviť pri hľadaní tímov, ktoré nám nerobia problémy. Mládežnícke výbery sa rok hotujú na jeden zápas, aby si dokázali, že nie sú úplne najhorší v A kategórii a na majstrovstvá sveta idú s cieľom nevypadnúť. Slovenská extraliga žije, ale už len na prístrojoch. Ubúda hráčov v NHL, ale aj ďalších elitných ligách a vrcholom sa stáva, ak niekto dokáže prestúpiť do českej extraligy. Náš klub je v Lige majstrov, len, aby sa nepovedalo, že na nás zabudli. Naša reprezentácia už nie je schopná zostaviť príťažlivý tím na Svetový pohár. Príťažlivý nie je ani náš najväčší klub pre KHL. Prehrávame na ľade, v diplomacii, v systéme, financovaní, výchove. Asi som na nič nezabudol pri vymenovávaní, ktoré prebieha v mojej hlave. Keď som si to tak “pekne” zosumarizoval, začali mi hlavou víriť otázky.

Toto je národný šport číslo jeden? Toto je výkladná skriňa nášho športu? Takéhoto zaobchádzania sa mu dostáva? Je až smutné, kam sa slovenský hokej dostal a kam smeruje. Hokej, a šport celkovo, má baviť. A hokeju sa to darí(lo) 20 rokov. Bol to skutočne jediný nástroj na spojenie celej krajiny v jeden blok, ktorý dva týždne na prelome apríla a mája zabudol na bežné starosti a nechal sa zabávať. No a my sme sa mu za tých 20 rokov odvďačili tým, že sme sa naňho úplne vykašľali. Slovenský hokej nezastal, to je prislabé slovo. Slovenský hokej spravil krok späť, zatiaľ, čo svetový hokej uháňa sedemmíľovými krokmi vpred. Kvôli čomu je to? Rodia sa azda už len športové antitalenty? Strácajú fanúšikovia záujem? Či len ten zvyšok je skutočne o toľko lepší oproti minulosti? Alebo to je len čisto o chýbajúcich financiách? 4xNie. To len na tých najvyšších hokejových miestach sa zaspalo (ani nie na vavrínoch, lebo o vavríny sa zaslúžili hráči, nie funkcionári). Nemôžem si pomôcť, no jediný logický dôvod tak výrazného úpadku nášho miláčika medzi športmi, je systematická nesystematickosť funkcionárov. Tí nie sú schopní vytvoriť systém, ktorý by zastrešil prácu s mládežou, pri ktorej to všetko začína. Nápady v tomto smere sa zrejme vyčerpali pred pár rokmi, keď vznikol projekt slovenskej “dvadsiatky”. Nie sú schopní vytvoriť taký systém financovania, ktorý by dovolil odprostiť sa od klišé “nie je dosť peňazí”. Ale jasné, hokeju netreba prilepšiť v prvom rade, ale až v poslednom, prípadne až v sky boxe. Na teplých miestečkach, ktorých sa držia ako kliešte, prirodzene necítia svieži vánok ľadovej plochy, a tak odtrhnutí od reality nie sú schopní rozpoznať, čo hokej momentálne potrebuje. Nie sú schopní ho posunúť niekam ďalej.

Často v článkoch spomínam facky, ktoré slovenský hokej dostáva. Naivne dúfam, že snáď už tá aktuálna preberie niekoho na horných poschodiach hokejovej hierarchie. Naivne. Hokejoví funkcionári sú voči fackám imúnni. Akoby sa ani nestávali. No oni sa stávajú a fanúšik, pre ktorého sa to celé má robiť, to aj pociťuje. Sám dostáva facku za fackou a hoci hokej je hra, ktorá bolí, fanúšika by nemusela.

V rozmýšľaní ma preruší vôňa vianočných medovníkov. Uvedomím si, že idú sviatky, a tak nechcem  prepadnúť negativizmu. Veď načo si kaziť Vianoce. Keďže sa blíži Štedrý deň a mnohým sa budú plniť priania, pripájam na list Ježiškovi jedno prianie aj ja: Nech Bože dá, aby sa kompetentní v hokeji už konečne prebudili. Aby mal slovenský hokejový fanúšik opäť raz radosť pri sledovaní toho, ako sa darí národnému športu.