V stredajšom zápase Copa del Rey medzi domácim Atléticom Madrid a jeho mestským rivalom, Realom, domáce davy nadšene vítali svojho zlatého chlapca. Fernando Torres absolvoval po návrate do svojho materského klubu, svoj súťažný debut.

Keď v lete roku 2007 Fernando Torres odchádzal, nenašlo sa veľa ľudí, ktorí by sa mu čudovali. Už vtedy El Niňo, blonďavý chlapec, ktorý si podmanil, nielen fanúšikov Rojiblancos, ale aj celé Španielsko, patril medzi hviezdy svetového formátu.  Rýchlostný typ, predátor pokutového územia, moderný „strajker“. Atlético si ho vypiplalo do jeho vtedajšej podoby a už v mladom veku z neho urobilo kapitána. Zvyšok Španielska ho uznával, aj preto, že nepatril žiadnemu z dvojice Real Madrid – FC Barcelona, a predsa uspel. Hra Rojiblancos bola postavená práve na ňom. Bol miestnou modlou, dievčatá odpadávali z jeho plavých vlasov, chlapci z jeho futbalového umenia.

Atlético mu dalo všetko, čo mohlo. No nemohlo toho veľa. Len v roku 2002 sa menší madridský klub dostal z druhej najvyššej súťaže, aj s mladým Torresom v zostave, a odvtedy v lige nesiahol po vyššej priečke ako siedmej (trikrát). Klub zo štadióna Vicenteho Calderóna nemohol naplniť túžby mladého Torresa o trofejách a o európskych súťažiach. Preto nikto z fanúšikov nezazlieval, keď po rokoch vábenia, Torres konečne kývol britskému veľkoklubu. Pri prestupe do Liverpoolu sľúbil, že raz dôveru Atlética splatí, raz, keď bude mať dostatok skúseností, víťazstiev, kvality.

El Niňo (chlapec) sa zmenil na El Hombre (chlap). Ušiel veľký kus cesty. V drese Liverpoolu sa stal najlepším strelcom Premier League, vicemajstrom súťaže a jedným z najuznávanejších útočníkov svojej doby. Medzičasom stihol so španielskou reprezentáciou vyhrať ME, či MS. Pri prestupe do Chelsea sa stal najdrahším hráčom histórie Premier League, vyhral FA Cup, Ligu majstrov, a napriek častej kritike britských médií, ktoré „rozmaznal“ svojimi predošlými výkonmi, dosiahol takmer všetky víťazstvá, ktoré mohol. Napriek tomu ho jeho starý klub prerástol.

Nestáva sa to až tak často. S dávkou  preháňania môžeme povedať, že Torres opúšťal provinčný španielsky klub. Vracia sa do jedného z TOP 5 európskych klubov súčasnosti. Atlético za sedem rokov Torresovej neprítomnosti odviedlo neuveriteľný kus práce. Nič sa však nedeje bez príčiny, a tak môžeme pokojne vyhlásiť, že na tom svoj podiel mal aj Fernando Torres, respektíve jeho odchod. Atlético jeho odchodom získalo nemalé prostriedky. Získali prostriedky, ktoré mohli použiť na nákup ďalších hráčov (vtedy najmä Diego Forlán), no najmä, získali prostriedky, s ktorými sa naučili narábať. Atlético sa stalo továrňou na mladé talenty, ktoré zase Torresov príklad prestupu do veľkého anglického klubu, inšpiroval k ceste práve do tejto časti Madridu. Vrtuľa prestupov, ktorú Torres roztočil, inšpirovala Atlético k tomu, aby postavila svoj klub, nie a individualitách, ale na systéme.

A práve do tohto systému v súčasnosti Torres prichádza. Odišiel z tímu, ktorý vtedy výrazne spoliehal na jednu individualitu, jeho. Vracia sa do tímu, v ktorom vlastne ani nie je podstatné, kto hrá. Jeho debut v červenobielom drese bol toho najlepším dôkazom. Diego Simeone si dovolil nepostaviť proti Realu najsilnejšiu možnú zostavu. To by pred pár rokmi znamenalo samovraždu. Napriek tomu uspel. A uspel aj napriek tomu, že Fernando Torres ešte nebol plnohodnotnou posilou pre jeho tím a prakticky predstavoval hrozbu len pre pravicu čiarového rozhodcu. 

Fernando sa vracia do tímu tak, ako pred rokmi sľúbil. Nevracia sa však v pozícii spasiteľa, ktorého skúsenosti klubu pomôžu. Napriek jeho nespornému prínosu, ktorý pre klub bude mať, na ihrisku (skúsenosti pre pohárové zápasy) i mimo neho (fanúšikovia, odchovanci,...), Atlético nepotrebuje práve jeho. A to nie je urážka Fernanda Torresa. Atlético svojho zlatého chlapca a akúkoľvek individualitu totiž prerástlo.