Usporiadateľ futbalového Poháru afrických národov, Rovníková Guinea, šokujúco postúpila do semifinále turnaja, po tom, čo v zápase proti Tunisku pomohli domácim viaceré rozhodnutia rozhodcovského tímu. Nebola to a nie je prvá kontroverzia, ktorá sa okolo tejto maličkej krajiny objavila. Rovníková Guinea je Katarom strednej Afriky.

Sobotňajší štvrťfinálový zápas AFCONu medzi Tuniskom a domácou Rovníkovou Guineou bolo podľa mnohých fraškou. Rozhodca Rajindraparsad Seechurn z Mauríciu v poslednej minúte zápasu doslova daroval domácemu tímu penaltu, aby viacero kontroverzných rozhodnutí predviedol aj v následnom predĺžení, po ktorom Rovníková Guinea zdolala favorita v pomere 2:1. Zápas, v ktorom rozhodca hral hlavnú rolu, rozhorčil priaznivcov, nielen na “čiernom kontinente”, ale aj celý futbalový svet. 

Fanúšikovia, ktorí dlhodobo sledujú africký kontinentálny šampionát, ale koniec koncov i majstrovstvá sveta, si už zvykli. Rozhodcovské minely zástupcov Afriky sú už akýmsi futbalovým folklórom. Preto vlna nevôle po včerajšom zápase, je dôkazom, že včera toho bolo až príliš. Znalcov afrických pomerov však zrejme niečo podobné neprekvapilo.

Rovníková Guinea totiž nie je žiadnym nováčikom vo svete, nielen, futbalových kontroverzií. Krajina s menej ako 800 tisíc obyvateľmi má tretie najväčšie zásoby ropy v sub-saharskej Afrike. Je dokonca 29. na svete v HDP na obyvateľa (10 miest pred Slovenskom), čo je jednoznačne prvé miesto v rámci celého kontinentu. Napriek tomu viac ako polovica obyvateľov nemá ani len prístup k pitnej vode. Moc a väčšina bohatstva je v rukách prezidenta a jeho rodiny, ktorá zhodou okolností s obľubou podporuje futbal a vidí ho ako možnosť zapísať maličkú krajinu na svetovú mapu. 

Nanešťastie, nevyužíva pri tom najčistejšie spôsoby. Od roku 1968, keď krajina získala nezávislosť od Španielska, totiž futbalový zväz nevyvinul veľké úsilie na rozvoj talentov v krajine. Preto sa musel uchýliť k iným praktikám, ktoré by mu zabezpečili taký úspech, ako práve prežívajú na prebiehajúcom turnaji. 

V roku 2004 prebral vedenie národného tímu Brazílčan Antonio Dumas. Okamžite po jeho nástupe do funkcie začali pribúdať v kádri Rovníkovej Guiney futbalisti, narodení v Brazílii. Pravidlá FIFA dovoľujú reprezentáciu krajiny, len, ak je futbalista v krajine narodený, má s ňou príbuzenské zväzky alebo v nej pôsobí dostatočne dlho na to, aby získal občianstvo. Nzalangu (prezývka národného tímu) to však veľmi neprekážalo, pretože vďaka kontaktom prezidentskej rodiny Africká federácia dlho situáciu v tejto krajine (spolu s ďalšími, aby sme boli fér) neriešila. Postupne sa od „nápadných Brazílčanov“ upustilo a prešlo sa na nenápadnejších Kamerunčanov, Libérijčanov, či Sengalčanov.  Situácia dospela až tak ďaleko, že na prvom Africkom pohári národov, ktorý Rovníková Guinea usporiadala v roku 2012, bolo až 20 z 22 nominovaných, narodených mimo samotnej krajiny. 

Povzbudení úspechom zo „kšeftovania“ v seniorskom mužskom tíme, Rovníková Guinea podobný recept aplikovala aj v iných tímoch. V mládežníckych tímoch sa predstavili hráči z okolitých krajín, či Španielska, v ženskom tíme, ktorý v rámci niekoľkých rokov zaznamenal výrazné zlepšenie, keď sa dokonca ženy stali africkými šampiónkami, sa okrem problémov so štátnou príslušnosťou (dres obliekli opäť Brazílčanky), dokonca objavili  podozrenia z nasadzovania mužských hráčov. 

Poprvýkrát Rovníková Guinea dostala trest až minulý rok. CAF (Confederation of African Football) tím vylúčila z kvalifikácie na tohtoročný AFCON po tom, čo preukázala, že kamerunský rodák Thierry Fidieu hral za Rovníkovú Guineu bez toho, aby predtým formálne zmenil príslušnosť z tej kamerunskej. Rovníková Guinea preto pôvodne ani na prebiehajúcom turnaji nemala hrať. Až odobratie organizátorstva Maroku, otvorilo tejto krajine priestor, ktorý samozrejme mocní muži v jej vedení využili a prihlásili sa k organizátorstvu. A tak sa dostávame až k prekvapivému pôsobeniu tímu, ktorý doputoval až do semifinále turnaja, s výrazným pričinením chybujúceho rozhodcu. Po vzore Dánska, ktorému bola pridelená organizácia EURO 1992, aby šampionát nakoniec Schmeichel a spol. vyhrali, tak Nzalang usiluje o jedno z najväčších prekvapení africkej futbalovej histórie.

Motiváciu majú určite obrovskú. Už na spomínanom AFCONe v roku 2012 prezidentov syn, Teodorino Obiang, sľúbil tímu za každý vyhratý zápas milión dolárov.  Spolu s ďalšími bonusmi hráči v priemere zinkasovali 100 tisíc dolárov na hlavu, pričom Nemci za titul majstrov sveta získali minulý rok 300 tisíc eur, a to Nzalang na spomínanom turnaji skončil už vo štvrťfinále. Aký prísľub dostali teraz, sa dozvieme asi až s odstupom času.

Že ste niečo podobné počuli? Podobnosti s Katarom sú veľké a samotná Rovníková Guinea sa netají tým, že práve rozprávkovo bohatá krajina Perzského zálivu im slúži ako vzor. Nie som si však úplne istý, či práve takéto vzory futbal, a šport celkovo, potrebuje.