Práve skončený týždeň je definitívne minulosťou, ale aj v ňom sa odohrali zaujímavé udalosti, ktoré neobišli ani svet športu. Prinášame vám to najzaujímavejšie čo šport v ňom ponúkol, či už doma, alebo vo svete.

Komentár Filipa Chudého

Osemnásť dní plných hádzanej sa skončilo. V prvej časti šampionátu sa bojovalo o účasť vo vyraďovacej fáze, pričom už boje v základných skupinách ukázali, že konkurencia v hádzanej sa neustále viac rozširuje. Napríklad Rusi skončili už v skupine, aj keď hrali absolútne vyrovnané partie s tromi neskoršími štvrťfinalistami, lenže nezvládli ani raz koncovku zápasu. Proti Poliakom viedli prakticky celý zápas, až na konečný výsledok. Na tomto príklade vidieť, aká tenká bola hrana medzi 3. a 19. miestom. Každý jeden zápas rozhodovali malé detaily, tých skutočných outsiderov bolo na tomto turnaji ako šafranu. Doteraz bola takáto konkurencia snáď iba na MS vo futbale, no tie v hádzanej majú oproti nim jednu novinku.

Vo futbale vždy brali medaily z MS európske a juhoamerické krajiny, ak teda nerátame hneď tie prvé v roku 1930, kde sa o bronz nehralo a ani sa neudeľoval, ale až dodatočne ho papierovo prisúdili USA, aby boli štatistiky úplné. Odvtedy prešlo viac ako 80 rokov, no stále si poriadne nevieme ani len predstaviť, že by mala ísť čo i len jedna medaila na iný kontinent, nie že by sa to reálne stalo. V hádzanej to bolo podobné, Európa brala vždy všetky kovy, Afrike dvakrát povolila aspoň štvrté miesto, zvyšku sveta štvrťfinále. Keď sme išli v roku 2009 prvýkrát v histórii na MS, tešili sme sa, že aspoň získame prvé body na šampionátoch, lebo na MS je slabšia konkurencia ako na ME, ale to už teraz neplatí. Krajiny z iných kontinentov išli oproti nedávnej minulosti výkonnostne výrazne nahor, no a všetko to korunoval domáci Katar, ktorý zobral Európe prvú medailu v histórii.

Teraz si asi veľa z vás povie, že aj tak je to iba zásluha veľmi dobre zaplatených legionárov, ale to je krátkozraký pohľad. Za úspechom treba vidieť predovšetkým skvelú prácu španielskeho trénera Valera Riveru, ktorý dokonale dokázal využiť podmienky na prácu, doslova nainfikoval svojich hráčov víťaznou mentalitou, a tí v žiadnom prípade nepôsobili, že si prišli iba pre výplatu. Z hráčov vytvoril jeden silný tím! A v tomto mu mnohonárodnostný káder prácu skôr sťažil.

Pred dvoma rokmi priviedol svoje Španielsko na domácich MS k titulu, ale obrazne ešte ani nestihol dostať zlatú medailu na krk a už podpisoval zmluvu s Katarom. Vtedy si snáď každý povedal, že si ide iba privyrobiť na dôchodok, lenže omyl. Áno, na dôchodok si síce určite privyrobil, ba dokonca možno zabezpečil aj svoje vnúčatá, lenže všetky peniaze si plne tvrdo odrobil. Za dva roky vybudoval skvelý tím, a to takmer výlučne z menej známych či odložených hráčov. Veľa ľudí, ktorí sa o hádzanú zaujíma len povrchne, si myslí, že Katar angažoval hviezdy. Tu treba povedať, že sa síce o viaceré zaujímal, ale hviezdny štatút mal pred turnajom iba 37-ročný brankár Danijel Šarič z FC Barcelona. Z ostatných naturalizovaných hráčov by sa na tieto MS nedostal zrejme nikto!

Ako som už spomínal, v zápasoch robili rozdiel hlavne detaily. Väčšia polovica zúčastnených krajín mala síce na papieri lepšie mužstvá, lenže Katar ich prevýšil práve v detailoch. Okrem Šariča všetci ostatní hráči pôsobia iba katarských kluboch, čo sa ukázala ako obrovská výhoda. Kým hráči v Európe sa od začiatku sezóny otĺkali zápas za zápasom v kluboch, Rivera naordinoval dlhodobú spoločnú prípravu. Ligu v Katare prerušili, len aby mohli byť v spoločnej príprave reprezentanti. Šesť mesiacov boli spolu zavretí v jednej telocvični, kde nielen trénovali herné kombinácie, ale pripravovali ich na turnaj aj mentálne. O čo si Rivera v príprave zažiadal, to dostal. Vybavili sa ťažké prípravné zápasy, kde už Katar niečo naznačil, ale všetko aj tak smerovalo na záverečný turnaj.

Ak by mi niekto po otváracom zápase s Brazíliou tvrdil, že Katar bude strieborný, neveril by som mu ani slovo, výkonom nepresvedčil. Lenže dnes si dovolím tvrdiť, že je to úplne zaslúžené. Každým jedným zápasom sa domáci zlepšovali. V osemfinále proti Rakúsku im síce v závere zápasu pomohli rozhodcovia, ale vôbec nie je isté, že inak by z neho nepostúpili. Ich následné víťazstvá proti Nemecku a Poľsku boli reálnym odrazom výkonov mužstiev v daných stretnutiach. A aj finále ukázalo, že Katar sa doň nedostal náhodou, ale tvrdou prácou. A hoci to na Francúzov nestačilo, tím Valera Riveru opäť dokázal starú známu vec, že dlhodobá spoločná príprava v ideálnych podmienkach, ktorej velí naslovovzatý odborník, je v kolektívnych športoch stále tá najlepšia. Svojho času z toho ťažili komunistické krajiny, nás nevynímajúc, dnes túto starú športovú pravdu oprášili v Katare.