Trnava 17. februára (TASR) - V stredu 18. februára oslávi okrúhle jubileum 70 rokov prvý slovenský šachový veľmajster Ján Plachetka.

Kariéra trenčianskeho rodáka (nar. 18. februára 1945), ktorý dlhodobo žije v Trnave, je pretkaná početnými hráčskymi i trénerskými úspechmi. Bol členom československého družstva v zložení Vlastimil Hort, Jan Smejkal, Ľubomír Ftáčnik, Ján Plachetka, Vlastimil Jansa, Jan Ambrož, nehrajúci kapitán Miroslav Filip, ktoré na Šachovej olympiáde vo švajčiarskom Luzerne (1982) získalo strieborné medaily. V šachovej komunite sa Ján Plachetka pohybuje bez prestávky už bezmála šesť desaťročí. Ziskom najvyššieho medzinárodného titulu veľmajstra (GM) sa stal prvým slovenským šachistom v povojnových dejinách, ktorému sa tento individuálny honor podarilo dosiahnuť. Medzinárodná šachová federácia (FIDE) mu ho oficiálne udelila v roku 1978 na kongrese v Buenos Aires.

Počas svojej bohatej kariéry vyhral okolo 30 významných turnajov, ako tréner sa podieľal na výchove mnohých súčasných reprezentantov. Z nich najvýraznejšie sa presadili Regina Theissl Pokorná, Eva Repková, Zuzana Borošová a Tomáš Petrík. Za celoživotné pôsobenie v duchu fair play mu predvlani udelili Cenu Klubu Fair Play Slovenského olympijského výboru, je spoluautorom publikácie o šachových olympiádach. Ani dôchodkový vek mu nebráni aktívne sa zapájať do šachového diania, pričom stále hráva slovenskú i rakúsku extraligu. Ešte vlani na Šachovej olympiáde v nórskom Tromsö viedol ako kapitán mužský tím a nie je vylúčené, že by mohol pokračovať vo funkcii aj o rok na Šachovej olympiáde v azerbajdžanskom Baku.

Plachetka vlani v rozhovore pre TASR pomenoval, čo nesmie chýbať dobrému šachistovi. "Prirodzená inteligencia a výborná pamäť. Musí byť praktický hráč, mal by mať v sebe bojové vlohy. Tie mnohým šachistom chýbajú a preto sa viac venujú estetike šachu ako turnajovému hraniu. Silný hráč by mal byť fyzicky a duševne zdravý, vytrvalý a hlavne musí mať rád šach. Ak chce byť úspešný, nesmie mu chýbať energia. Hráč si nemôže dovoliť ani chvíľkový výpadok. Partia trvá v priemere 3-4 hodiny, ale nezriedka sú aj 5-6 hodinové i dlhšie. Jeden chybný ťah, dajme tomu po štyroch hodinách hrania, môže znamenať fatálne následky a vtedy už pomôže vrátiť sa späť len chyba súpera. Partia tým však stratí svoju logickú niť."

O sebe tvrdí, že sa vždy snažil hrať univerzálne. "Niekto je silný teoretik a kvalitné postavenia dosahuje už po otvorení. Teda ešte predtým, ako začne partia naplno žiť. Taký som nikdy nebol. Nedisponoval som takými hlbokými znalosťami, skôr naopak, mal som širší diapazón herných variantov, vedel som improvizovať. Ďalšou mojou silnou stránkou bola podnikavosť, nevedel som hrať 'mŕtve pozície', stáť na mieste a lavírovať, pomaly si vylepšovať figúrky. Naopak, v mojich partiách sa vždy niečo dialo. Do súpera som sa zadrapil a vytváral hrozby. Niekedy neboli dostatočne silné, ale súperi sa pri každom ťahu museli báť. Ako taktik som bol veľmi silný, preto súperovi hrozilo, že mu odniekiaľ môže priletieť facka."

Najpamätnejšie pre neho boli stretnutia s Michailom Taľom. "Tento fenomenálny sovietsky šachista vyletel na šachové nebo ako meteor. V rokoch 1960-1961 bol majstrom sveta, keď v súboji o titul zdolal klasika Michaila Botvinnika. Ja som mal tú česť odohrať s ním štyri partie, ktoré sa skončili remízami. Boli to pre mňa pamätné súboje, lebo Tal bol nielen môj najčastejší, ale aj najobľúbenejší súper. Herne sme si boli podobní a ja som sa proti nemu dokázal vyburcovať k 200-percentnému výkonu."

Rád spomína aj na strieborný "olympijský"úspech z Luzernu. "Išli sme do Švajčiarska nasadení na 7. mieste. ZSSR bol jednoznačný favorit, keďže do roku 1978 vyhrával všetky olympiády. Silné tímy malo v Luzerne aj Maďarsko, Juhoslávia, USA, taktiež Bulharsko, Holandsko, Anglicko a Francúzsko. V súvislosti s Luzernom je dôležité poznamenať, že korene nášho úspechu siahali do 60-tych rokov. Štátnym trénerom sa vtedy stal František Pithart, ktorému sa v Prahe podarilo skoncentrovať silných mladých hráčov. Trávil s nami veľa času nielen popri šachu, ale sme sa vedeli spolu aj zabaviť. Inými slovami - žili sme ako kolektív aj mimo šachovnice. Zišli sme sa veľmi silná generácia hráčov a dosiahli sme maximum, lebo Sovieti s tromi či štyrmi veľmajstrami vo svojom strede, tí boli neprekonateľná prekážka. Preto sme druhé miesto z Luzernu vnímali, akoby sme boli víťazmi olympiády. Celý turnaj sme odohrali vyrovnane, rozhodujúcu partiu s Anglickom sme zvládli. Z individuálneho hľadiska to bola veľmi úspešná olympiáda, získal som 6 z 8 bodov, päť partií som vyhral, dve remizoval a len raz prehral," dodal Plachetka.