Slovenská hokejová reprezentácia nevie, čo a ako hrať. Musí sa čo najskôr nájsť.

Česi sú technické „hračičky“, Fíni vás ukorčuľujú k smrti. Rusi sú ofenzívna smršť, Kanada vás predčí umom i hrou do tela. Švédi sú pozorní v obrane, nápadití v útoku. Američania môžu vyučovať priamočiarosť. Francúzi vás zdolajú rýchlosťou, Bielorusi kombináciou. Keď sa rozhodnú Nemci brániť, máte problém. 

Každé z mužstiev, ktoré sa na tomto, ale vlastne každom za ostatných dvadsať rokov, šampionáte predstavilo, má svoj herný štýl. Keď idete proti nim hrať, viete, čoho sú schopní. 

Slovenská hokejová reprezentácia je výnimkou a potvrdili to aj práve skončené boje v základnej skupine majstrovstiev sveta. Akým štýlom hrá slovenský hokej? Neviem to povedať jednoznačne. Napriek tomu, že náš hokej oplýva výbornými korčuliarmi, ktorých tento rok reprezentovali Gáborík, Bartovič, či Ďaloga, v korčuliarskom umení nás predbiehajú absolútne všetky tímy. Napriek tomu, že disponujeme kreatívnymi hráčmi, nedokážeme v ofenzívnej fáze nič vymyslieť. Napriek tomu, že naši obrancovia, ale v podstate aj útočníci, sú urastení, nevyvolávame dostatočný rešpekt po fyzickej stránke. Napriek tomu, že útočíme a máme aj s kým, nedávame góly. A keď bránime, inkasujeme.

Slovenský hokej je momentálne bez identity. Už to nie je tá ofenzívna mašina, ktorá od vstupu do elitnej A kategórie síce nie vždy vyhrávala, no divákov od Vancouvru až po Petrohrad si získavala svojim nebojácnym, možno až tvrdohlavým ofenzívnym štýlom, ktorý ju stál nejeden turnaj. Povedali sme si, že odchodom zlatej generácie sme stratili ofenzívnu silu, a tak sme prešli na defenzívnu taktiku, no zabudli sme to povedať hráčom, ktorí boli vychovávaní v inom duchu, ofenzívnom, hoci nie na dostatočnej úrovni. 

Momentálne hráme niečo zo všetkého a všetko z ničoho. V súboji so „slabšími“ sa staviame do pozície favorita, ktorý súpera udolá ofenzívou, hoci na to nie je stavaná taktika, ani kvalita. V súboji so silnejšími sa zavrieme do defenzívnej ulity, no zďaleka nie sme hráči defenzívnych kvalít „outsiderov“. 

Už od mládežníckych kategórií nadväzujeme na česko-slovenskú hokejovú školu, ktorá stavia na kreativite. Akonáhle však prídeme na reprezentačnú úroveň, učíme hráčov od šestnástich rokov brániť. Čo sme? Ako hráme? Čo chceme dosiahnuť?

Aj tento turnaj dokázal to, že slovenský hokej momentálne nevie, kam patrí. Buď si to, čo najskôr uvedomíme a začneme podľa toho hokej, od výchovy mládeže po reprezentačnú podobu, aj robiť , alebo sa budeme ďalších minimálne desať rokov potácať v priestore, v ktorom nikto nemá predstavu, akýže to hokej Slovensko vôbec presadzuje.