Kone sú jej koníčkom! Mladej a talentovanej športovkyni v parkúrovom skákaní Monike Noskovičovej učarovala láska k týmto krásnym zvieratám už v rannom detstve. O svojich kariérnych začiatkoch, najväčších úspechoch i o podrobných informáciách z parkúrového športu nám porozprávala v exkluzívnom rozhovore.

Monika, kedy ste sa po prvýkrát zoznámili s týmto športom?

S parkúrom a koňmi som sa zoznamovala už od detstva keďže môj otec jazdil a ja som pri tom vyrastala. Potom keď som mala deväť rokov, som to začala skúšať bez vedomia rodičov (smiech). Keď sa to dozvedeli, tak si po čaše uvedomili, kam to celé smeruje a v desiatich rokoch mi kúpili poníka.

Čo máte na parkúrovom jazdectve (resp. skákaní) najradšej?

Tento šport je zaujímavý v tom, že tu pracujete so zvieraťom. Potrebujete sa s ním zohrať, aby to fungovalo. Parkúr preto, lebo prekonávate prekážky na rôznych výškach. Jednoducho pri tejto disciplíne som vyrastala.

Venujete sa, resp. venovali ste sa v detstve aj nejakému inému športu?

Áno, ako malá som skúšala balet, ľudové tance, modernú gymnastiku, no kone vyhrali. Momentálne sa popri koňoch venujem i power joge.

Koľko koní ste už počas svojej mladej kariéry vlastnili a aký je Váš súčasný?

Ako rodina vlastníme niekoľko koní, no ja osobne športujem na šiestich koňoch. Je to rôzne, kone sa niekedy obmieňajú, keď sa niektorý zraní, alebo predá.

Vlastniť doma takéhoto krásavca určite nie je najlacnejšia záležitosť. Vo všeobecnosti je známe, že jeho cena sa dnes pohybuje na úrovni nového auta...

Tento šport je finančné aj časovo veľmi náročný, keďže ide o živé zviera. Za posledné roky sa parkúr vo svete veľmi rozšíril a veľmi sa vyžaduje kvalita a vysoká úroveň koní. Tie ceny sa pohybujú rôzne, podľa toho na čom chcete jazdiť.

Ani financovanie tohto športu nie je najľahšie, dôležitú otázku tu zohrávajú zrejme aj dobrí sponzori...

Tento šport na Slovensku nie je tak populárny ako futbal, hokej, či tenis, preto je aj pre sponzorov menej atraktívny. V zahraničí je to už iná úroveň, parkúr je tam populárny a je tam vysoká konkurencia.

Pri parkúrovom jazdectve, konkrétne pri jeho súťažiach, je nutnosť používania aj presne predpísanej výstroje a to tak v prípade jazdca ako aj samotného koňa. Čo všetko k nej patrí?

Jazdci majú prepísané jazdecké nohavice -rajtky v bielej resp. bledej krémovej farbe, jazdecké sako, ktoré môže byť ľubovoľnej farby, košeľu s kravatou musia mať muži a blúzku s malým stojačikom ženy, plus jazdecké čižmy a samozrejme jazdeckú helmu. Kone musia mať sedlo, uzdečku, aby sme ich mali ako ovládať a chrániče na nohách. No u nich nie sú presne predpisy.

S akými najčastejšími zraneniami sa počas jazdenia stretávate? Stáva sa, že sa počas tréningu, či pretekov zraní aj samotný kôň?

Pri páde sa môže stať všeličo, ale najčastejšie je to zlomenina kľúčnej kosti. Potom je to ruka a rôzne iné. U koňa je tiež množstvo zranení, stavajú sa často aj podvrtnutia ako u náš ľudí. Ale najviac sa bojíme šľachových zranení, pretože tie ich vyraďujú na dlhšiu dobu zo športu, potom tam býva aj riziko opätovného poškodenia.

Prezraďte nám kde najčastejšie trénujte, ako prebieha Váš bežný tréning?

Tréningovú základňu mám v Petržalke v TJ Slávia STU, tam máme kone ustajnene už od čias ako môj otec súťažil. Každý kôň stoji vo vlastnom boxe. Kone idú dvakrát denne von, skoro ráno na 45 minút chodia a potom sa počas dňa jazdia priemerne 45 minút. Asi dvakrát v týždni majú aj skokový tréning, ten je riešený podľa individuálnych potrieb koňa.

Čo konkrétne je na parkúrovom jazdectve najťažšie?

Výber toho správneho koňa, aby to všetko pekne v dvojici fungovalo. Dôležitou vecou je tiež správny manažment, tréning, vybrané preteky a samozrejme zdravie.

Okrem tvrdého tréningu patrí pod prípravu koníka na súťaže určite aj jeho každodenná starostlivosť. Staráte sa o svoje kone sama?

Áno, keďže kôň je živé zviera, treba ho nakŕmiť, očistiť, zobrať von, atď. Pri takom veľkom počte koní by som to sama nezvládala, mám ošetrovateľku, ktorá mi s tým všetkým pomáha, bez nej by som to nezvládla. Sme všetci jeden tím už niekoľko rokov. Samozrejme každý deň na to dohliadam, pripadne niekto z rodiny.

Čo považuje za Váš najväčší kariérny úspech?

To je ťažká otázka. Určíte 12.miesto na ME juniorov, niekoľko iných víťazstiev napr. v rámci CSIO Bratislava, CSI Šamorín ako aj v zahraničí. No za veľký úspech považujem aj to, že sa mi podarilo vychovať kobylu, ktorá bola so mnou úspešná na medzinárodných pretekoch a tento rok sme ju predali veľmi úspešnému írskemu jazdcov, ktorý s ňou ma veľmi dobré výsledky. Niečo také ma veľmi teší.

Vaše ambície do budúcna?

Byť dobrá a úspešná v tom čo robím.

Aké podmienky a zázemie má parkúrové jazdectvo vytvorené u nás doma na Slovensku? V čom konkrétne sú iné v porovnaní s tými určite kvalitnejšími v zahraničí?

Ako som už okrajovo spomínala v jednej otázke, nie je to jednoduché. Slovenské jazdectvo je oproti zahraničiu „mladý šport". Ide o kvalitu jazdcov, trénerov a najmä koní. Tento šport sa dostáva do povedomia, pribúdajú nám medzinárodné preteky, čo je veľmi pozitívne. V zahraničí je veľmi silná základňa, veľmi silné krajiny sú napr. Nemecko, Holandsko, Belgicko, Francúzsko, Anglicko. Je to ako Liga majstrov a naša futbalová liga (pozn. tým samozrejme nechcem nikoho uraziť).

V krátkej rekapitulácii Vašou profesionálnou športovou kariérou si zhrňme všetky za a proti. Čo Vám parkúr dal a vzal?

Naučila som sa trpezlivosti, tvrdej práci, ísť si za tým čomu verím, vážiť si podporu blízkych, dávať si pozor na neprajníkov a závistlivosť. Ide o individuálny šport, kde každý kope za seba. Negatívom je, že mi parkúr zobral voľný čas s priateľmi, no na druhej strane vždy som chcela veľa cestovať a spoznávať nové krajiny. Cestujeme po pretekoch, ale tam sa človek mimo areálu moc nedostane, no naučila som sa jazyky a spoznala veľa nových ľudí. Ako každý iný športovec, teda aj ja viem, čo je to obetovať sa pre šport.

Posledná otázka na záver. Aký program Vás čaká v najbližšom období?

Bude trošku pokojnejší ako som pôvodne plánovala. Pár koní teraz nebolo vo forme, takže som trochu zvoľnila, trénujem doma a v novembri chcem ísť do Rakúska na preteky a ešte zvažujem jedny začiatkom decembra. Potom nasledujú sviatky a od februára chcem začať sezónu naplno.