Aký bol ich Štedrý deň a o akých vianočných darčekoch kedysi ako malé deti snívali automobilový pretekár Maťo Homola, trojskokanka Danka Velďáková, aktuálny majster sveta v chôdzi Matej Tóth, či hokejista Marek Viedenský? Redakcia portálu sport7.sk hľadala odpovede na tieto otázky v exkluzívnych vianočných rozhovoroch za vás.

Automobilový pretekár Maťo Homola: Na Vianoce som si vždy želal pretekať na motokárach. Môj sen sa mi splnil

Ja som sa na Vianoce ako malý chlapec veľmi tešil, hlavne na darčeky. Postupom času sa mi však zmenili priority Vianoc z darčekov na rodinnú pohodu a stretnutie s rodinou. Ale v detstve som dokonca párkrát ani nevedel zaspať z dvadsiateho tretieho na dvadsiateho štvrtého decembra. (smiech) Nenormálne sa mi páčila tá vianočná atmosféra a to jedlo, ktoré sme mávali len na Štedrý večer. Ja som vždy sníval a aj na list pod okno som písal, že chcem pretekať na motokárach, to som písal každý rok po dobu asi siedmych rokov, pokým sa mi to splnilo. Ďalej som sníval o teraz už kultovom nerozbitnom telefóne, ktorý som našťastie nedostal, pretože Ježiško vedel, že v takom mladom veku by mi bol veru na nič. Rodičia nám s bratom pripravili super Vianoce (nevravím o darčekoch), ktoré sme si zapamätali ako pekný sviatok s ozdobovaním stromčeka a vianočnou vôňou, veľmi rád na toto obdobie spomínam. Dnes je to trocha iné, už to nie je taká detská nedočkavosť, je to hlavne oddych a kľud, ktorý určite potrebujeme. Prajem všetkým čitateľom pekné sviatky, hlavne aby ste si oddýchli a nabrali veľa síl.

Trojskokanka Danka Velďáková: Rodina je u nás doma na Vianoce základ

Naše tohtoročné Vianoce sa veľmi nelíšia od tých predtým. Samozrejme okrem toho, že na Vianoce pred rokmi sme mali aj sneh. Každý rok ich trávime s rodičmi. Keďže naša práca si vyžaduje byť počas celého roka mimo domova, tak aspoň na túto vianočnú chvíľku sme stále všetci spolu. Štedrý deň je výnimočný, najprv vyváraním, potom pozeraním rozprávok a nakoniec vinšovaním vinšov spolu s priateľmi po susedoch. Je to taká dlhoročná tradícia, ktorá sa zatiaľ neustále dodržiava, čomu sa veľmi tešíme. Ako malé dievčatko som stále snívala o bábikách a hlavne o nejakých športových veciach. Túžili sme po bicykli, korčuliach, saniach a podobne. Ako som už spomenula, tento deň začal pomáhaním v kuchyni, potom sme sa spoločne snažili dodržiavať pôst, čo sa nám vždy pri tých dobrotách nepodarilo. Okolo piatej hodiny sme večerali a hneď po večeri sme počuli zvonček, ktorý avizoval, že došiel Ježiško a doniesol darčeky. Hneď ako sme ho začuli sme utekali ku stromčeku, kde nás čakali darčeky. Začalo sa rozbaľovanie a rozdávali sa veselé úsmevy z darčekov. Hneď potom, došli naši známi a spoločne sme sa vybrali vinšovať po dedine. Pre nás nie sú dôležité darčeky, ale to, že sa vieme vždy spoločne zísť a osláviť tieto sviatky spoločne. Rodina je pre nás základ.

Slovenský reprezentant v chôdzi Matej Tóth: Na Vianoce som raz dostal hokejku

Boli to tradičné Vianoce. Aj keď sa doba zmenila a v roli rodiča som teraz ja, snažíme sa, aby aj tie dnešné Vianoce boli podobné s tými pred dvadsiatimi, či tridsiatimi rokmi. Pod vianočný stromček som si želal autíčka, alebo nejaké športové veci. Nezabudnem ako som raz dostal hokejku, prilbu a bicykel. Vianoce doma s rodinou som si užíval ako väčšina detí. Bol to pre nás najkrajší deň v roku. Doobeda sme ešte vydržali pri rozprávkach, potom prišlo nekonečné poobedie, keď sme sa nevedeli dočkať večere a potom rýchlo do spálne, kde sme sa pomodlili a zrazu zazvonil zvonček a darčeky boli pod stromčekom.

Hokejista Marek Viedenský: Z hokejových darčekov pod vianočným stromčekom sme mali doma vždy veľkú radosť

Keď sme boli malí, bol ešte sneh a skoro celý deň sme bobovali u nás na ulici. Keďže bývam na takzvanom druhom kopci, tak sa tam dalo vlastne šmyknúť pekne dlhú trať. Potom samozrejme okolo druhej hodiny poobede sme pozreli nejaké rozprávky, alebo ešte boli vonku. O piatej hodine smer sprcha a kúpanie a o šiestej sme začali spoločnú štedrovečernú večeru. Keďže neobľubujem kapra a ryby, tak buď nám dali rybie prsty, čo nám aj s bratom ako tak chutili, alebo sme mali rezeň. K tomu samozrejme všetky podobne dobroty. Keďže nie som veriaci cez deň som jedol bez problémov a tak sme nikdy neboli hladní. Od nejakého ôsmeho roku sme mali doma i pudlíka, ktorý s nami sedel vždy za štedrovečerným stolom a dokázal vydržať až do konca. Neviem síce ako, ale nikdy neodišiel, vždy dostal na začiatok oplátku a podobne. Po večeri sme išli do izby kde sme si otvárali darčeky a asi okolo ôsmej hodiny večer, sme odchádzali k prvej starke čo bývala pod prvým kopcom. Potom hneď k druhej na druhu stranu Handlovej a tam sme sa ako rodina stretli. Čo sa týka darčekov, vždy nás doma potešila nejaká vec blízka hokeju, či už to bola hokejka, alebo korčule. Naši doma neboli veľmi bohatí, no z hokejových darčekov sme mali vždy veľkú radosť.