Hoci má len dvadsať rokov, vo futbale zažil okrem príjemných chvíľ aj veľký smútok. Po nešťastnej vlaňajšej sezóne držal v rukách so spoluhráčmi z Petržalky čierneho Petra znamenajúceho zostup do prvej ligy. Mladý útočník svojimi výkonmi v druhej najvyššej futbalovej súťaži zaujal “vojakov“, ktorí sa rozhodli dať mu šancu opäť vybehnúť na corgoňligové trávniky. Po štyroch mesiacoch v Dukle Banská Bystrica sme sa porozprávali s Patrikom Johancsikom.

Z hlavného mesta do metropoly stredného Slovenska

Začiatok nového kalendárneho roka sa viazal s prestupmi viacerých hráčov. Po odchode Roba Picha, ktorému sa počas jesene strelecky darilo, sa klub zo stredného Slovenska rozhliadal po náhradníkovi. A ten sa našiel vo vodách FC Petržalky 1898. Hoci zmena klubu pre futbalistu znamenala posun o jednu ligu nahor, odísť nebolo ľahké. „Petržalka vo mne zanechala veľkú stopu. Bol to klub, kde som dostal šancu, všetko tam fungovalo ako malo. Boli sme mladý kolektív, ktorý chcel dosiahnuť niečo veľké. Aj keď nás pred začiatkom tejto sezóny tipovali na vypadnutie, každého sme príjemne prekvapili a odchádzalo sa mi odtiaľ veľmi ťažko,“ priznal rodák z Hubice a dodáva: „ale čo už, taký je futbalový život.“ Výmena čierno- bieleho dresu za červeno- biely priniesla aj isté očakávania. „Tešil som sa, že si zahrám Corgoň ligu,“ prezradil a pokračuje slovami: „len sa to zatiaľ neplní, lebo sa na ihrisku neobjavujem tak často, ako by som chcel. Verím, že sa to postupne zlepší.“  Po príchode do nového tímu si mladý útočník musel zvykať nielen na inú ligu, ale aj nového kouča. V čom spočívajú rozdiely? Samotný hráč hovorí: „Rozdiel medzi prvou ligou a Corgoň ligou je hlavne v rýchlosti hry, ale aj vo väčšom záujme zo strany médií. Proste, je to oveľa vážnejšia súťaž ako prvá liga. Čo sa týka trénera, každý je iný, a preto sa mi ťažko hodnotí, kto je aký. Kouč Goffa a Zaťko majú spoločné to, že sú maximalisti. Každý z nich mi dal niečo iné. Tréner Zaťko je iný v tom, že oveľa viac komunikuje s hráčmi. Oni dôverujú jemu a on dôveruje im.“

Pôsobenie v Dukle

Hoci jarná časť ligy je už v plnom prúde a dokonca sa pomalými krokmi približuje k svojmu koncu, sledovať výkony novej posily Dukly bolo možné naozaj len párkrát. „Na začiatku som sa trápil so zraneniami a chorobami,“ ozrejmil situáciu bývalý hráč Petržalky a dodal: „všetko sa však už pretriaslo a môžem sa naplno sústrediť na svoj výkon.“ O tom, že to nebude ľahké, asi hovoriť netreba. Presadiť sa medzi útočníkmi ako Martin Jakubko či Andrej Hesek, to bude viac ako náročné.

„Konkurencia hráčov v útoku je veľká,“ priznáva Patrik Johancsik, no odhodlane dodáva: „ja sa však snažím ísť v každom tréningu i zápase naplno a dúfam, že budem dostávať čoraz viac šancí.“ Nosiť dres so sedmičkou, ktorú mnohí považujú za šťastnú, znamená pre 183 cm vysokého hráča aj istý záväzok. Počas jesene boli v Dukle zvyknutý na fakt, že autorom prevažného počtu gólov bol futbalista práve s týmto číslom, ktorý sa upísal slovenskému majstrovi. „Určite necítim žiadny tlak,“ vyvrátil možné obavy Johancsik a optimisticky hovorí: „dúfam, že sa aj mne začne čoskoro dariť tak ako Robovi. V kútiku duše verím, že aj lepšie, hoci to bude veľmi ťažké.“ Napriek nízkemu počtu odohraných minút si banskobystrický útočník otvoril svoj gólový účet proti vicemajstrovi na Pasienkoch. Paradoxne proti mužstvu, ktoré bolo mestským rivalom jeho bývalého klubu. A to muselo mať špecifickú príchuť. „Vždy som v kútiku duše chcel dať Slovanu gól,“ odvetil mladý hráč a hovorí ďalej: „mám tam veľa kamarátov a som veľmi šťastný, že ten môj prvý gól padol práve do ich siete. Napriek tomu, že zápas skončil pre nás skončil smolne.“ Núka sa otázka, či bolo vzhľadom na minimum ponúknutých šancí prospešné zmeniť klubovú príslušnosť. „Verím, že bolo správnym rozhodnutím prísť práve sem, do Banskej Bystrice,“ odmieta podobné tvrdenia Patrik Johancsik a na margo vízií do budúcnosti hovorí: „pevne verím, že budem čoraz viac ukazovať svoje kvality a pridám ešte zopár gólov.“