Marián Vanderka je bývalý účastník zimnej aj letnej Olympiády. Najprv bežal beh na 200 m a štafetu na 4x400 m v Sydney v roku 2000, aby si o dva roky neskôr sadal do bobov v Salt Lake City. V roku 2015 začalo jeho funkčné obdobie dekana FTVŠ v Bratislave. Je známy tým, že sa nebojí povedať svoj názor a nekladie si servítku pred ústa. Aj keď sa to mnohým páčiť nemusí. Sami sa dočítate v krátkom rozhovore.

Aké je to byť dekanom najväčšej športovej fakulty na Slovensku?

Práca s ľuďmi je náročná, ale baví ma to. Rád by som, aby sa postavenie športu a pohybových aktivít v spoločnosti zlepšilo. Pretože nie každý „telocvikár je dutý“. Dnes je to veda a ak sa chcete presadiť v športe, treba k tomu fakt slušný tím odborníkov, o ktorých výchovu sa staráme. Myslím si, že nie zle. Len politické špičky by mohli na nátlak verejnosti pochopiť, že ak budú vstupy podpriemerné, výstupy nemôžu byť svetové.

Aká je teda situácia na Slovensku?

Na to, koľko je nás (Slovákov) málo a aké zlé podmienky máme a ako mnoho chýb robíme, sme asi až priveľmi úspešní. Druhým hľadiskom je (primeraná) pohybová aktivita, ako preventívny prostriedok voči civilizačným ochoreniam. Aj tu pracujeme na tom, aby sme vychovávali odborníkov uplatniteľných v praxi.

Spoločnosť by si už konečne mala uvedomiť, že pohyb je liek. Žiaľ farmaceutická a lekárska loby to nebude chcieť veľmi počúvať. Lebo im budeme brať zisky, ak sa budú ľudia rozumne hýbať a tým pádom budú zdravší. Že nie krvný tlak, cukor, cholesterol a iné markery sú hlavnými ukazovateľmi zvýšeného rizika mortality. Ale je to v prvom rade telesná zdatnosť, alebo fyzická kondícia, ktorá určuje to ako ďaleko ste od hrobu!

A na to, aby to bolo rozumné, treba aj adekvátne vzdelanie. Lebo inak to skončí v tom hrobe skôr. Veľký objem a neprimerané pohybové zaťaženie naopak významne zvyšuje riziko úmrtia.

Darí sa Vám zatiaľ napĺňať vaše plány a predstavy?

Univerzitné vzdelávanie je vzdelávaním na základe najnovších vedeckých poznatkov, ktoré by učitelia na vysokých školách univerzitného typu mali nie len preberať, ale aj sami nové vedecky overené prinášať. Myslím, že sa nám to aj darí, len to nevieme zatiaľ dostatočne dobre predať, zviditeľniť sa. Aby to aj fakulte prinášalo reálny benefit. Naštartovali sme určité zmeny, ale potrvá roky, kým sa prejavia. Podobne ako v tréningu, niečo vidno hneď, ale dôležité výsledky sa zväčša prejavia až s časovým odstupom.

Pri nedávnej Crossfit debate ste vyslovili názor, že tréneri by nemali byť ohrozovaní tzv. "víkendovými" trénermi. Takými, čo si spravia licenciu za dva víkendy a idú trénovať kohokoľvek. Podľa Vás najväčšie riziko?

Nie každý víkendový musí byť zlí a naopak ak vyštuduje FTVŠ, neznamená to automaticky patent na rozum a kvalitu v oblasti športu. Je to však oveľa lepší predpoklad. Vzdelaný pozná súvislosti, nemusí sa všetko učiť na vlastných chybách. Tak asi vznikol mýtus o tom, že športom k trvalej invalidite. Mnohé chyby pramenia práve z nedostatku poznatkov a skúseností. A „nekvalitní“ tréneri sú zväčša aj nevzdelaní, to hovoria reálne čísla z výskumov, nie len u nás.

Skrátka, dať svoje dieťa človeku, ktorý má iba špeciálne ladené skúsenosti (napr. hral 15 rokov najvyššiu súťaž) je značné riziko. Takí môže pôsobiť ako asistent trénera vo vrcholovom športe, ktorým prešiel. Ale nevie, že deti musia mať pre harmonický rozvoj osobnosti, a to nie len po fyzickej stránke, najmä všestrannú prípravu a nielen jednostranne orientovanú na istý šport alebo nebodaj iba na jednu športovú disciplínu. Potom končia deti predčasne so športom ako psychicky vyhorení, alebo fyzicky opotrebovaní s množstvom disbalancií a zranení. Nehovoriac o tom, že ich negatívny vzťah potom ovplyvní aj ich deti.

Ale čo ak to človeka naozaj baví? Žije tým športom, sám sa vzdeláva. Nemôže pomôcť klientovi lepšie, ako niekto, kto má titul, ale nemá k športu taký vzťah?

Ten kto k tomu nemá vzťah, sa sám postupne diskvalifikuje. Ide o to snažiť sa robiť čo najmenej chýb a vzdelávanie k tomu iste pomáha. Ak je organizované a akreditované, je tam predpoklad vyššej kvality. Je však isté, že ani FTVŠ nestačí, vzdelávanie by malo byť celoživotný proces. Všetko sa stále vyvíja a trendy treba sledovať. Ale ak nemám východiská, ako budem vedieť v dnešnom informačnom smogu filtrovať čo je dobré? Škola a dobrý pedagóg je najmä na to, aby zapálili ohník záujmu a ukázali správnu cestu!

Čo profesionálny športovec? Skončil, pôsobil v odvetví cez 20 rokov, denno denne trénoval. Vie azda dosť na tréning.

To už je uvedené vyššie - nemusí to tak byť ak 20 rokov iba športoval, mnohé veci mu zväčša unikli. Lebo ako dieťa nevnímal súvislosti a ak mal šťastie na kvalitného mládežníckeho trénera, tak ostal funkčný a nie opotrebovaný a vyhorený, čo je asi väčšina.

Ďalší fenomén je strava a výživa. Dnes je plno blogerov, ktorí opäť milujú to, čo robia, sami čítajú a testujú na sebe. Váš pohľad?

Dobrá debata bola na ČT1 teraz nedávno (14. Januára 2016), kde to výživoví poradcovia slušne „schytali“ od diabetológov. Argumenty z vedeckého prostredia sa ťažko prebíjajú výrokmi „jedna babka povedala“. V každom prípade, je to zložitý problém a zjednodušene povedané, „príroda extrémy vylučuje“. Myslené asi tak, že každý extrém, na ktorý nemáte genetické predispozície, má z dlhodobého hľadiska viac negatív ako pozitív.

Aj keď z krátkodobého hľadiska môže priniesť isté benefity. To znamená, že to čo je dnes „in“ a zdanlivo funguje, po pár mesiacoch môže priniesť aj negatívne výsledky. Pestrá alebo vyvážená strava je základ a na základe analýzy, či už krvi alebo iných ukazovateľov, sa dá upravovať na mieru.....

Komu veriť vo výžive? Za kým by ste poslali zverenca Vy?

Najskôr zdravému rozumu, vedeckým poznatkom, vnútorným pocitom. A poslal by som ich na FTVŠ, máme tu na to odborníkov. (úsmev)

Silový tréning je veľmi potrebný. No ľudia sa ho boja. Neprídu do haly robiť mŕtve ťahy či drepy. Radšej sa naťahujú na strojoch.

Asi lepšie robiť niečo ako nič. Ale ak chceme byť „funkční“ z hľadiska potrieb pohybových aktivít bežného človeka, stroje nie sú dobré riešenie. Práve to sústredenie sa na relatívne zložité pohyby prináša nielen sfunkčnenie pohybových vzorcov a eliminovanie slabých článkov pohybového reťazca, ale má to aj benefit z neurofyziologického hľadiska.

A to tým, že aktivujete iné centrá v mozgu, koncentráciou na pohyb (hovorí sa tomu aj negatívna indukcia) relaxujete tie centrá, ktoré sú počas dňa najviac zaťažované. Ak budete na mobile a riešiť pracovné či iné problémy aj počas cvičenia, tak sa to nestane. Pretože sú zaťažované stále tie isté centrá. Nejde ani o to vystúpiť z komfortnej zóny, ale skôr sa hýbať inteligentne, s prevahou benefitov a elimináciou rizík.

Záznam z Crossfit debaty s Mariánom Vanderkom, Dominikom Hopjakom z Crossfit Bratislava či Iľjom Čížom, trénerom amerických futbalistov, si môžete pozrieť na tomto linku.